Návrat ✓

15. kapitola

Ráno som sa zobudila s nepríjemným pocitom, že pri mne nikto neleží. Kylov pach som cítila už len na obliečkach. Zamračila som sa, pretože hodiny ukazovali pár minút po ôsmej. Bolo ešte príliš skoro.

Mykla som nad tým ramenami a navliekla som si na spodné prádlo jeho tričko. Pomaly som otvorila dvere na izbe a vyšla von.

Bosými nohami som dopadala na studenú podlahu a šla do našej spoločnej jedálne. Bolo mi jedno, že mám na sebe len tričko. Veď v podstate bolo Kylove, takže som bola označená jeho pachom.

Vlastne, keď sme už pri tom, budem sa ho musieť opýtať, kedy ma označí a ako to funguje.

Otvorila som dvere na jedálni a všetky pohľady dopadli na mňa. Keď si uvedomili, kto pred nimi stojí, okamžite sklopili pohľad.

Keď som zacítila Kyla, vedela som, že už sedí pri stole. Niečo mi však na ňom nesedelo. Bol nervózny a cítila som, že je nevyspatý. Hlavne ho niečo trápilo. Bodlo ma pri srdci.

,, Jééj, ahoj Clary. " usmiala sa na mňa Haven. Opätovala som jej kostrbatý úsmev a zamračila sa na Kyla.

,, Vyklop to." zavrčala som.

,, Čo? " spýtal sa ma nechápavo.

,, Niečo ťa trápi Kyle. Si nevyspatý a chceš mi niečo povedať." chytila som ho za ruku.

,, Nechaj to tak Clary. A choď sa obliecť." zavrčal.

,, Nie. Aj tak je to tvoje tričko, ja som tvoja, tvoj pach je na mne, takže nerieš zbytočnosti. " mykla som ramenami.

,, Jay?" "

,, Ja o tom nič neviem." dal ruky do obranného gesta.

,, Idem loviť." oznámila som im s povzdychom.

,, Dávaj si prosím pozor Clary. Nejdem ťa presviedčať, že nemáš ísť sama, pretože tí verím. Len si dávaj pozor mia chiaro. Keby niečo, krič, volaj cez vlčiu frekvenciu. Ja ťa budem počuť. " venoval mi bozk na čelo a ja som sa usmiala.

Bola som prekvapená z jeho reakcie. Ba priam zaskočená. Myslela som si, že sa so mnou znovu poháda. No vlastne som rada, že mi nič nezakázal. Moje srdce poskočilo od radosti.

Vyšla som von z jedálne a premenila sa. Všetko som prenechala svojej vlčici, ktorá už vedela, čo má robiť. V hlave mi však ostali myšlienky na Kyla.

Vedela som, že sa ho budem musieť opýtať na Alex, prečo tak konal aj napriek tomu, že ona nebola jeho spriaznená duša. Aj keď už poznám Kyla pár dní, tak si myslím, že skrýva nejaké tajomstvo. Síce ho až tak dobre nepoznám, no viem.. Teda vlastne skôr to cítim.

'Preber sa Clary. Sto metrov od nás sú dve srny.'

Zahriakla ma Melanie a ja som pokrútila hlavou. Zavrčala som a potichu som začala kráčať ku srnám. Chýbali mi dni, keď som bývala s babkou a chodievala loviť.

Vždy, keď som jej doniesla nejaké mäso, uvarila z toho vynikajúci obed, no aj tak som viac preferovala čerstvé mäso. Za to Nathan bol úplne opačný. Neznášal lovenie a z krvi sa mu dvíhal žalúdok. V duchu som sa musela nad tým pousmiať. Môj život sa za posledných pár dní obrátil o tristošesťdesiat stupňov.

Mala som obyčajný život, kým ma rodičia nevyhodili z domu. Uniesli ma bojovníci svorky Invisible wolves a alfa je moja spriaznená duša. Kyla som nenávidela a zrazu ho milujem. Všetko je pre mňa také zvláštne, no zároveň ako keby som tomu chápala.

Prebrala som sa z mojich myšlienok, keď som započula prasknúť vetvičku. Myslela som si, že som stúpila na nejaký suchý konár, lenže ja som to nebola. Ale odplašilo mi to moje srny!

Poobzerala som sa okolo seba, ale nič som nezbadala. Dokonca som ani nikoho necítila.

Po chvíľke z kríkov vyšiel malý zajko, ktorý si pokojne hopkal pomedzi listy. Mala som chuť rozosmiať sa na celý les. Moje srny odplašil malý biely zajačik, ktorý mal červené oči.

Bolo to zaujímavé, pretože som ešte takého zajca nevidela. Na to, že pred ním stál obrovský vlkolak, bol až príliš pokojný.

Chcela som sa na neho vrhnúť a konečne sa naraňajkovať, ale zabrzdila ma obrovská bolesť. Mala som pocit, že mi praskne lebka, v ktorej mi hučalo.

Hlasno som zaskuvíňala, čo spôsobilo, že zo stromov vyšli vtáky. Končatiny mi brneli. Myslela som si, že sa začnú lámať. Tak veľmi ma to bolelo.

Zvalila som sa do suchého lístia. Keď bolesť utíchla, zatvorila som oči, aby som sa upokojila. Po chvíľke som ich otvorila a uvidela som stáť oproti mne zajaca. Začínala som mať pocit, že s ním nebude niečo v poriadku.

'Clary, nedokážem pohnúť labkami!'

Začala som panikáriť, pretože to skutočne nešlo. Znova som začala skuvíňať, a to prešlo do zúfalého štekotu. Ako keď šteniatku stúpite na labku.

Vôbec som tomu nechápala. Však je to len obyčajný zajac! Prečo to tak strašne bolí, keď sa mu pozriem do očí? Teraz som vedela, že tie srny neušli len tak. Cítili to.

'Nechaj ma odísť.'

Skúsila som sa mu prihovoriť pomocou myšlienok, ale zrejme neúspešne. Ako to mohlo fungovať? Čo som si myslela? Že mi odpovie? Arghh!

Z hlboka som sa nadýchla a pozbierala som svoju poslednú silu. Aj napriek obrovskej bolesti, ktorá mi vystrelila do celého tela, som sa rozbehla smerom do svorky.

Prekročila som bránu a zvalila sa uprostred dvora. Bolestivo som zaštekala.

Nechápala som, čo sa deje.

Ahojte ❤️ aj u vás prší? Máte radi dážď?❤️