Návrat ✓

34. kapitola

Pred pár rokmi

Nathan

,, Jeeej dobrý, ako sa máte? " prihovoril som sa jednej staršej panej, ktorá akurát polievala kvety v záhrade.

,, Ahoj zlatko, ale ide to. Síce pomaly, ale žijem. A ty ako?"

,, Ďakujem, dobre sa mám. Ako to zvládate bez manžela? "

,, Je to ťažké, ale vďaka mojim schopnostiam sa to dá zvládať. " usmiala sa na mňa.

,, Poď dnu chlapče. Uvarím ti čaj a ty mi aspoň pomôžeš. Teda ak máš čas."

,, Samozrejme. " opätoval som jej úsmev a spolu sme vošli do útrob domu.

Chodieval som k nej upratovať alebo pomáhať s miešaním byliniek. Chcela mi za to aj platiť, ale ja som ju odmietol. Cítil som sa pri nej až príliš dobre. Bola mi ako vlastná babka.

Raz spomínala, že má vnučku, ale býva ďaleko. Jej meno mi však nepovedala.

,, Posaď sa. " prikázala mi a ja som si sadol za okrúhly stôl so štyrmi stoličkami.

Na stole bol prestretý obrus, ktorý bol ručne vyšívaný. Podklad bol slabo hnedý, ba priam telový. Vynikali však na ňom ružové kvety.

Uprostred stola sa nachádzala váza, v ktorej boli natrhané červené a žlté tulipány. Myslím si, že boli z predzáhradky, pretože tam sa ich nachádzalo dosť veľa.

Moje oči však uchvátila kniha, ktorá bola položená hneď vedľa vázy s tulipánmi. Vlastne ani neviem, čo ma na tej knihe tak uchvátilo.

Už len ten obal knihy bol niečom zvláštny. Povedal by som, že priam kúzelný.

Pozrel som sa smerom k pani McGruitovej. Stála pri sporáku otočená ku mne chrbtom. Neváhal som a dotkol som sa knihy.

Na dotyk bola veľmi príjemná. Myslím, že to bol semiš. Pohladkal som obal knihy a prstami som jemne prešiel po vyrytom napíse.

Zápisky a legendy.

Zaujalo ma to, preto som roztvoril knihu. Do nosa sa mi dostala zatuchnutá vôňa. Biele strany už boli zožltnuté. Pochopil som, že kniha už mala svoje roky.

Prelistoval som pár strán. Niektoré strany boli napísané ručne, čo boli zápisky, iné zase boli vytlačené. Nezaujímal som sa o legendy. Skôr som chcel vedieť, čo bolo písané v zápiskoch.

Nečítal som ich od začiatku. Začal som niekde v strede a hlavne rýchlo, pretože som sa bál, že by ma pani McGruitová chytila.

Zaujal ma text, kde sa písalo o dievčati s mesačným kameňom. Nedozvedel som sa toho veľa. Zapamätal som si iba pár útržkov.

Rýchlo som zavrel knihu a položil ju na pôvodné miesto.

,, Zaujalo ťa niečo? " spýtala sa ma milým hlasom a ja som ustrnul. Myslela knihu? Alebo niečo iné?

,, No.. Ja.. Ja.."

,, Pokoj. Viem, že si nahliadol do tej knihy. Nič ti nevyčítam." odchlipla si zo svojho čaju a ja tiež.

Vždy robievala úžasné čaje. Nikto na ňu nemal.

,, Môžem sa vás niečo opýtať? "

,, Samozrejme."

,, Ako to bolo s tým dievčaťom, ktoré malo mesačný kameň?" spýtal som sa so záujmom v hlase.

,, Bolo to veľmi dávno.  O jednom dievčati sa povrávalo, že sa stretla s bohyňou Zeme. Nikto netušil, či to bola pravda alebo nie. Dievčina však vedela, že jej nikto neuverí. Teda okrem jej manžela. Boli spriaznené duše a bohyňa Zeme im dala dar.

No raz sa stalo niečo zvláštne. Dievča upadlo do spánku a nikto ju nevedel zobudiť. Dokonca ani jej manžel nepociťoval žiadne jej pocity. Proste nič.

Prešli dni. Týždne. Stále sa dievča nezobudilo. Bolo to kvôli tomu, že blúdilo vo svojej mysli. Jej telo a duša boli rozdelené. Bola na pokraji reality a fiktívnosti.

Snažila sa nájsť cestu späť, no nedarilo sa jej. Bola už zúfalá, až kým sa jej pred očami neobjavilo biele svetlo, ktoré nasledovala.

Cítila, že v tom svetle je nádej a že jej to svetlo pomôže. Biele svetlo ju zaviedlo na akýsi útes. Vietor sa hral dievčine s vlasmi, ba priam niekedy mala pocit, že vzlietne celá.

Pozorovala svetlo, ktoré začínalo žiariť viac a viac. Stala sa z neho žena. Nádherná žena s bielymi šatami. Mala dlhé blond vlasy a modré oči. Vyzerala ako bábika.

,, Kto si? " opýtala sa dievčina neznámej.

,, Tvoja spása. Som bohyňa Zeme. Zavolala som si ťa, aby som ti dala dar a ty si si uvedomila, aká je pre teba spriaznená duša dôležitá." jej hlas spôsoboval jemnú ozvenu.

,, Aký dar? "

,, Mesačný kameň." lúskla prstami a dievčine sa na krku zjavil náhrdelník s príveskom, ktorý tvoril mesačný kameň.

,, Na čo mi to bude?" opýtalo sa dievča nechápavo. Bolo zmätené a stále jej nedochádzalo to, že stojí pred bohyňou Zeme.

,, Prídu zlé časy a ty to vieš. Musíš držať s alfou tak ako doteraz. Už medzi vami nebude žiadne kúzlo, pretože si pochopila, že si ho milovala už v prvý deň. Obaja ste však potrebovali zmenu a pochopiť pár vecí.

Mesačný kameň ti má dodať silu. Musíš ho však stále nosiť. Pri pomyslení na tvoju spriaznenú dušu sa rozžiari. Vlastne rozžiari sa pri pomyslení na každého, ktorého ľúbiš a je tvojmu srdcu blízki.

Musíš sa naučiť ovládať mesačný kameň. Dokážeš využiť jeho silu na nájdenie zlej energie. Dokážeš spojiť silu viacerých álf.

Táto moc, ktorú som ti darovala, nie je len tak. Dostala si najväčší dar a práve ty musíš zastaviť zlo, ktoré príde. Si rozumné dievča a hlavne vieš viesť svorku. Tvoja spriaznená duša je tvoja kópia. No dopĺňate sa.

Ty vieš čo máš robiť. " odpovedala a tak ako aj prišla tak v podobe svetlá odišla.

Dievčina bola stále zmätená. No keď sa prebudila a jej spriaznená duša bola pri nej, všetko pochopila.

Ona dostala možnosť zachrániť svet. Ona zmenila najmocnejšieho alfu. Priniesla mu do života mier a lásku. No zároveň alfa jej priniesol do života násile a žiaľ.

Vedela, že so správnou energiou dokáže zastaviť zlo.

Ostávalo jej len jedno. 

Naučiť sa používať silu mesačného kameňa. 

Nakoniec všetko dobre dopadlo. Teda až na tú časť, kde dievčine zomrela spriaznená duša. " pani McGruitová si smutne povzdychla a potlapkala ma po pleci.

Obaja sme sa rozlúčili a ja som jej sľúbil, že prídem aj zajtra.

Odišiel som domov.

Zmätený a zamyslený.

Nová časť ❤️