My Story [ TXT ]

13

Celý deň som nič iné nerobila, iba pozerala von oknom a počúvala hudbu. Raz snežilo, potom zase nesnežilo a stále dookola. Pretočila som sa na kancelárskej stoličke a pobrala sa z izby preč, do kuchyne. S mobilom v ruke a slúchadlami na ušiach som prešla cez celý dom do kuchyne a pospevovala si. Taeyeon ešte nebola z práce doma ale zato Baekhyun bol. Mal u nás prechodný pobyt. Zvŕtal sa pred sporákom a niečo varil. Vytiahla som si jedno slúchadlo a oprela sa o chladničku.
„Čo robíš?" opýtala som sa a on sa na mňa natočil.
„Omeletu, chceš aj ty?" nakukla som mu do panvice a prikývla.
„Kedy má prísť segra?"
„Za," pozrel na hodiny, „ hodinu a pol."
„Fajn, idem zatiaľ do obývačky, zakrič, keď bude omeleta." Prikývol a ja som sa rozvalila na gauči. Odpojila som mobil od slúchadok a začala si prezerať, čo je nové na nete. Vždy som sa zastavila na vtipných videách a niektoré išla ukázať Baemu.
„Nech sa páči." Položil predo mňa tanier s omeletou.
„Ďakujem." Posadil sa oproti mne a začali sme jesť.
„Kedy sa chcete zasnúbiť?" opýtala som sa a jemu skoro zabehlo.
„Čo?" zmetene na mňa pozeral.
„Nó, už by bolo na čase, veď aj tak si celý čas tu a nie doma." Zaškerila som sa.
„Premýšľal som nad tým ale ešte nebola vhodná situácia."
„Urob to nečakane, miluje prekvapenia." Usmiala som sa a potom sa zamyslela. Má rada prekvapenia? Žeby som si na niečo spomenula?

Dojedli sme, umyla som riad a vrátila sa naspäť do izby. Pozrela som von oknom a na chodníku videla Yeonjuna. Otvorila som ho a zakričala naňho.
„Poď dolu!" odkričal mi a ja som utekala ku vchodovým dverám.
„Ahoj" usmievala som sa od ucha k uchu. „Kam ideš?" vyzvedala som.
„Do mesta, potrebujem ísť zaniesť papiere otcovi do firmy. Chceš ísť so mnou?" opýtal sa a ja som neváhala ani sekundu.
„Jasné, už sa doma nudím, potrebujem odtiaľto vypadnúť."

Yeonjun zaniesol otcovi papiere a ja som ho zatiaľ počkala pred firmou. Nebol tam dlho. Premiestnili sme sa do obchodného domu, kde sme si objednali jedlo. Milujem pečené rezance!
„Ako bolo v škole?" opýtala som sa a nedočkavo čakala na svoje jedlo.
„Fajn, všetkým už chýbaš." Usmial sa.
„Vážne? Mala som veľa priateľov?" Stále som si nič nepamätala. Na sekundu sa zamyslel a prikývol.
„Mala si mňa teda máš, Soobina, Ryujin a Beomgyuna. Hlavne Ryujin, ona bola tvoja najlepšia kamarátka." Odpovedal a ja som sa zamyslela.
„Bola? My už sa spolu nebavíme?"
„Áno ale-" nestačil dopovedať a niekto nás oslovil.
„Chae! Yeonjun, ahojte!" objavili sa pri nás dvaja ľudia. Dievča a chalan. Zmetene som pozrela na Yeonjuna.
„Toto je Ryujin a Beomgyu." Prezrela som si ich ale stále som si na nič nevedela spomenúť.
„Báli sme sa o teba, ako ti je? Spomínaš si na niečo?" prezerala si moju hlavu Ryujin.
„Je mi fajn, ďakujem za opýtanie." Cítila som sa divne. Pripadali mi ako cudzí ľudia a pritom, že vraj patrili ku mojim priateľom.
„Prepáč, že som ťa nebola skôr pozrieť ale nebola som doma." Usmievala sa od ucha k uchu a Beomgyu chcel niečo povedať, lenže ho buchla lakťom.
„To je v poriadku." A tu hasla moja konverzácia s nimi, nevedela som o čom sa mám s nimi baviť. Jediný človek s ktorým som sa mala teraz o čom baviť bol Yeonjun. Boli sme si pre objednané jedlo a začali jesť. Ryujin s Beomgyunom po pol hodine odišli a nás nechali samých.
„Pôjdeme sa prejsť?" opýtal sa ma a ja som prikývla.

Neďaleko našej ulice bol väčší park. Posadili sme sa na hojdačky a začali sa jemne húpať.

„Porozprávaj mi niečo o mne." Natočila som sa naňho. Prikývol a zadíval sa na strom oproti sebe.
„Chodili sme spolu na základku, už tam si bola najlepšia kamoška s Ryujin. My sme sa začali baviť až teraz na strednej. Po smrti tvojich rodičov si odišla bývať ku svojej babke a tento rok si sa vrátila naspäť, za svojou sestrou."
„Myslela som skôr moje správanie, aká som bola?"
„Bola si" usmial sa „veľmi milá a vždy si bola zahrabaná v tých svojích knihách." Usmieval sa od ucha k uchu a pozeral do zeme. „Bola si super, bohužiaľ niektorý to ale nevedeli pochopiť."
„Škoda, že si nič nepamätá. Čo sa mi vlastne stalo?"
„Nešťastne si si buchla hlavu o skrinku."
Snažila som si spomenúť, čo sa stalo ale nešlo to, iba ma rozbolela hlava. Zatvorila som oči a chytila sa za ňu.
„Si v poriadku?" vyskočil z hojdačky a hneď mi pomohol vstať.
„Áno, len ma rozbolela hlava."
„Pôjdeme už domov, mala by si odpočívať." Držal sa pri mne a odprevadil ma až ku dverám.
„Ďakujem ale naozaj mi nič nie je."
„Nemala by si to podceňovať a teraz šup dovnútra a odpočívať." Usmial sa a ja som mu úsmev oplatila.
„Ďakujem"

Ahojky! Nová časť je na svete! Dúfam, že sa vám páčila ♥