My Story [ TXT ]

18

"Si hnusná, odporná! Schudni prasa schudni!" V mojej hlave sa začali ozývať hlasy. Spomienky! "Už medzi nami nie sú, pochop to!" Kričala mi do tváre sestra. "Uhni Chaeyoung, vypadni odtiaľto, nikto o teba nestojí." Zaznel hlas Yeonjuna v mojej hlave. Všetky spomienky sa mi vrátili. Otvorila som prudko oči, odtiahla sa a tým prerušila bozk.
"Si v poriadku Chae?" Skenovala som Yeonjunovu tvár. Vrátilo sa mi všetko to zlé, čo mi urobil.
"Mám späť spomienky." Povedala som a on sa usmial.
"To je super nie?"
"Nie je! Klamali ste mi všetci!" Odsotila som jeho ruky od seba.
"Chae to bolo pre tvoje dobre." Snažil sa ma chytiť späť ale ja som cúvala dozadu. Narazila som do pár ľudí a potom sa otočila smerom na odchod. "Chaeyoung počkaj!" Kričal mojím smerom a bežal za mnou.
Zastavila som sa pri Ryujin.
"Ako si mi to mohla urobiť? Od teba by som to v živote nečakala!" Jej sa nahrnuli slzy do očí, vedela o čo sa jedná.
"Chaeyoung!" Dobehol ma Yeonjun a za ním išiel Soobin so zmeteným výrazom. 
"Počkaj, nechaj si to vysvetliť!" Schytil mi ruku a otočil na seba.
"Pusti ma! " Vytrhla som sa mu a utekala von. Nechávala som za sebou naštvané hlasy ľudí, do ktorých som narazila.
V strede cesty z telocvične som zastavila a čupla si na zem. Teplé slzy sa začali valiť mojimi očami, znázorňovali príval spomienok, ktoré hučali v mojej hlave. Bolo to hrozné. Odvšadiaľ som počula hlasy, videla obrazy.
"Už dosť..." Držala som si tvár v dlaniach a plakala. "Prosím prestaň..."
"Chae.." niečie ruky ma vyzdvihli na nohy a otočili na seba. Yeonjun mi zotrel slzy, no ja som naďalej plakala. Obmotal okolo mňa svoje ruky a privinul si ma do objatia. "Pšš to bude dobré." Hladkal ma po chrbte.
"Idem domov." Odtiahla som sa. "Povedz Soobinovi, že mi to je ľúto." Otočila som sa neprítomne a s prázdnym výrazom prešla peši až domov. Kráčala som asi hodinu ale bolo mi to jedno. V hlave mi hučalo, potrebovala som sa vyvetrať. Zničene som zatiahla  kľučku od dverí na dome a vošla dovnútra. Zamkla som a premiestnila sa do izby. Tam som sa zosypala úplne. Všetky tie pocity za celé tie roky ma pohltili.

---

"Čo sa včera stalo?" Prezerala si ma sestra s ustarostenými očami. Odpila som si kávy z pohára v mojej ruke a pozrela na ňu.
"Spomienky sú späť." Povedala som a pohľad odvrátila na pohár v ruke.
"Veď to je dobré nie?"
Pokrútila som hlavou.
"Lepšie bolo, keď som ich nemala..."
"Čo to hovoríš, všetky tvoje spomienky sformovali teba. Všetko, čo sa stalo urobilo z teba teba."
Mala pravdu. Ale to mi nepomohlo od bolesti, ktorú som zažila. 

---

Nikto sa mi počas víkendu neozval. Vykašlali sa na mňa, ani sa neospravedlnili za to ako klamali. Jedna moja strana ich chápala a druhá to nechcela pochopiť. Mali by sa zato ospravedlniť! Zobrala som do ruky mobil a skontrolovala si správy a hovori. Možno som si nevšimla, že mi volali alebo písali. Nič. Nikto sa neozval. Ani Yeonjun! Najskôr ma pobozka a teraz sa ani neozve?!
Pozrela som von oknom. Práve ako na zavolanie došiel domov Yeonjun na motorke. Mala som nutkanie ísť za ním. Za pár minút prišli aj jeho rodičia a začali nakladať veci do auta. Vyzeralo to akoby sa sťahovali.
"Čo ak sa naozaj sťahujú?!" Vybehla som von z izby, bežala dolu schodmi a išla otvárať vchodové dvere.
"Mala by som zobrať smeti..."zamrmlala som a vrátila sa do kuchyne. Musím mať nejakú zamienku, prečo idem von. Vytiahla som smeti , zaviazala ich a vyšla s nimi z dverí....

Po dlhšej dobe nová časť. Nemám veľmi čas písať, chodím na brigádu a potom po výletoch. Keď už mám to voľno, tak ho využívam na výlety. Ako prázdninujete vy? Ak chcete čeknite môj insta na_tt_y_xx a napíšte mi váš.♥️