The White Wolf [SK]

Kapitola 20

Otvorila som oči, no hneď ich znova zavrela. Vedela som, že som skončila v jeho rukách. Vedela som, že sa Viktorovi podarilo ma uväzniť. No nič nebolo také bolestivé, ako zistenie, že to všetko nebola len nočná mora. Stále som na rukách mala jeho, teraz už uschnutú krv, pripomínajúc to, že sa to naozaj stalo.

V čase veľkej straty, váš svet prechádza do hororu. Je to ako keby ste kráčali na ulici a vás zrazil kamión, len emocionálne. Milovaná osoba je preč a vy ste stále tu a pýtate sa "Ako sa to mohlo stať?" Jeho strata bude mať vplyv na každú časť vašej bytosti. Nielen že nedokážete myslieť, ale aj vaše činnosti sa stanú automatizované. Nazvať to -kráčaním v zármutku- nevystihuje tú temnotu ktorá vás vo vnútri pohlcuje. V hlave máte mentálne tornádo, ktoré nikto nemôže vidieť, vonkoncom pochopiť.

Nebol tu on. Nebol tu ten, ktorý mi teraz spôsoboval takú bolest svojou neprítomnosťou. Ako som mohla dopustiť to, čo sa stalo? Stratil koncentráciu v bitke, pretože mal obavy o mňa a tým prišiel o svoj život. Bola to moja vina. Všetko to bola moja vina.

"Vstávaj. Viem, že nespíš. Tvoj nový Alfa ťa chce vidieť" povedal nejaký neznámy hlas no ja som nereagovala. Nohou do mňa šťuchol, ja som len otvorila oči a pozerala sa do prázdna.

"Počuješ? Vstávaj, inak ťa prinútim"

povedal a sklonil sa nad moje nehybne ležiace telo na zemi. Zdrapil ma za predlaktie a nasilu zodvihol. Postavil ma na nohy a surovo mi schmatol tvár.

"Hovorím, že ideme!" Zavrčal na mňa a zovrel svoj stisk, spôsobujúc mi tým bolesť. No táto fyzická bolesť mala veľmi ďaleko od tej bolesti, ktorú som prežívala vo vnútri.

Vyvliekol ma z miestnosti, v ktorej ma držali a viedol nejakou chodbou, pokým sme nevošli do druhej miestnosti a tam ma bezcitne hodil na gauč. Nemala som silu sa vzpierať. Nechcela som sa vzpierať. Chcela som odísť za ním. Za tým, ktorý ma tak náhle opustil.

"Opatrne s ňou! Je pre nás mimoriadne dôležitá" spoznala som ten hlas. Patril Viktorovi. No nedarovala som mu ani jeden pohľad. Pozerala som sa neprítomne do steny.
Podišiel ku mne a vošiel mi do výhľadu. Sklonil sa na moju úroveň a povedal

"Nechceš sa predviesť? Čo také ovláda toto krásne telíčko?" Usmial sa na mňa tým najnechutnejším úsmevom akým mohol, celú si ma obzrel a jeho pohľad zastal na mojom znaku. Na jeho znaku.

"Povedz, ako sa má Trey?"

Pri jeho mene som do seba bolestne nasala vzduch a s nenávisťou sa konečne pozrela Viktorovi do očí. Na tvári mal spokojný výraz, ktorý sa okamžite zmenil na bolestný pretože som mu spôsobila bolesť. Nie fyzickú. Tá je znesiteľná. Spôsobila som mu psychickú bolesť. To je tá horšia. Nech vie, ako sa cítim.

"Čo to robíš?! Okamžite s tým prestaň!" Zavrčal na mňa, no ja som neprestávala. Prinútila som ho cítiť tú prázdnotu. Tú bolesť po strate milovanej osoby.

"Alfa, čo sa deje?" Nechápavo sa spýtal ten muž, čo ma sem priviedol.

"Ja neviem! To ona!" Zavrčal Viktor a ten muž podišiel ku mne, jednu mi vylepil čím ma na chvíľu omráčil a prestala som ovládať Viktora.

"Ty suka jedna! Ako si to spravila?" Spýtal sa s nahnevaným hlasom a potom mu to doplo.

"To je tá tvoja schopnosť však? Vieš ovládať druhých" povedal to a každým ďalším slovom sa mu rozširovali oči od úžasu a radosti pretože ma mal vo svojej moci.

Neodpovedala som. Nemala som za potrebu to skrývať. Aj tak by na to skôr či neskôr prišiel.

"Čo ešte dokážeš? Hm?" pýtal sa ďalej, no odpovede sa nedočkal. Dlho ma tam takto spovedal no bezvýsledne. Vôbec som ho nevnímala, iba som hľadela do jedného bodu na stene. Bolo by mi jedno aj keby ma zabil. Aspoň by ukončil moje trápenie.

Nakoniec som skončila v tej istej miestnosti, v ktorej ma doteraz držali. Odviedol ma tam ten muž a hodil na zem ako takú handru. Vôbec mi neprekážalo, ako sa ku mne správali. Práve naopak, zaslúžila by som si aj horšie za to, čo sa stalo jemu kvôli mne. Nedokázala som vysloviť jeho meno. Chcela som na neho prestať myslieť, ale nedalo sa. Vedela som, že to bola daň za to, že som ho nedokázala ochrániť. Iba mojou vinou ho teraz nemôžem držať za ruku. Iba mojou vinou už nikdy nebudem môcť zaspať v jeho náručí.

Na všetok tento žiaľ som ostala sama. Moja vlčica so mnou prestala komunikovať. Všetko to bola moja vina. Mala som viac nástojiť na svojom odchode. Vlastne som sa nemala usadiť v tom meste v prvom rade.  Nemala som ho spoznať. Bol by teraz nažive.

Ani som nezaregistrovala, že niekto vošiel do miestnosti, pokým sa mi nepostavil do zorného pola. Bol to nejaký hnedovlasý chalan s modrými očami. Vyzeral na staršieho, ako som bola ja a dokonca staršieho, ako bol on.

S ťažkým povzdychom si ku mne kľakol a až teraz som si všimla, že v rukách držal lavor  vody, v ktorej plávala nejaká handra. Položil ho na zem vedľa seba a so smutným pohľadom sa na mňa pozrel.

"Vyzeráš hrozne" povedal a zobral si moju ruku do svojej. Druhou rukou sa natiahol po tú mokrú handru a začal mi s ňou zmývať uschnutú krv z rúk. Pozerala som sa nemo na svoje ruky, ako sa z nich postupne zmývala krv. Niečo mi hovoril no ja som sa nedokázala sústrediť. V hlave som mala len bolestnú spomienku na jeho bezvládne telo. Zatvorila som oči, aby som ju zahnala, ale ono to bolo len horšie. Aspoň keby som dokázala plakať, aby som zo seba tú bolesť vypudila, ale ja som nedokázala ani to.

Keď som znova otvorila oči, ten chalan tu už nebol. Nevšimla som si kedy odišiel. Pozrela som sa na svoje ruky a nebola na nich ani stopa po jeho krvi.

Minúty ubiehali, z nich sa stávali hodiny, z hodín sa stávali dni, z nich týždne a možno aj mesiace. Celý čas som neprehovorila. Vstala som len keď to bolo nevyhnutné. Netušila som koľko času už ubehlo, ale rozhodne veľa. Napriek tomu, bolesť neustupovala.