The White Wolf [SK]

Kapitola 22

"Dobrý deň, poprosím vás lístok na čo najskorší autobus, čo ide" povedala som predávajúcej v okienku.

Nemôžem uveriť, že som slobodná. Ja som sa dostala z rúk Viktora.

"O desať minút odchádza autobus Portland - Seattle - Vancouver, aká bude vaša konečná destinácia?"

Ja som v Portlande? To nie je ďaleko od Jamesového teritória. Možno by som ich mala navštíviť, ale nedokážem sa vrátiť na to miesto. Vonkoncom keď viem, že tam on nebude.

"Vancouver, idem do Vancouvru" Canada bude najlepšie miesto na úkryt. Nájdem si tam robotu a bývanie a začnem nový život. Musím.

"Bude to $80"

Vybrala som tú obálku peňazí a keď som ju otvorila, myslím, že mi sánka padla na zem. -"Stačí ti to na dlhšiu dobu"- povedal?, toto mi stačí aj na štyri dlhšie doby. Kde nabral toľko peňazí?

Cesta ubiehala pomaly, dívala som sa z okna a pozorovala ako mi okolitý svet ubieha pred očami. Neviem, či sa niekedy vrátim. Neviem, či ma niekedy prejde tá bolesť, ktorú cítim. No jednu vec som po tej deväť hodinovej ceste pochopila. To, že Trey zomrel preto, lebo ma chcel ochrániť. Nemôžem dopustiť, aby jeho smrť bola zbytočná. Teraz je rad na mne. Musím žiť pre Treya. Musím žiť pre neho, aby to všetko nebolo nadarmo. Teda, budem sa o to snažiť.

Akonáhle som vystúpila z autobusu vo Vancouvry, ovial ma chladný kanadský vietor a ja som si k sebe pritisla Danielovú bundu a bola som za ňu vďačná. Rozhodla som sa ísť najesť do najbližšieho bistra, čo som našla a potom sa vrátila na stanicu.

Rozhodla som sa, že tu ostať nemôžem. Kúpila som si lístok do Richmondu a o pol hodinu tam bola.

Ako som vystúpila, nebolo času na hľadanie dobrého hotela a kúpila si izbu na noc v najbližšom motely na ktorý som natrafila. Prvú vec, čo som urobila bolo, že som sa konečne po ceste osprchovala a dala trošku do poriadku. Nemala som so sebou žiadne iné oblečenie okrem toho, čo som mala na sebe. Musím ísť čo najskôr na nákup základného oblečenia.

Stála som pred zrkadlom a dívala sa na seba. Vyzerala som hrozne. Prázdny pohľad, tmavé kruhy pod očami, celá som bola vychudnutá. Toto je to, čo s vami spraví smútok za blízkou osobou? Podľa mňa nie... To ako vyzerám ani z ďaleka nevystihuje to, ako sa cítim. Z mojej tváre sa vytratila všetka farba. Jas z mojich očí vymizol, iskričky sú v ne dohľade.

Chýba mi pocit tepla, ktoré vyžarovali jeho dotyky na mojej pokožke. Chýba mi to chvenie a nadšenie z pocitu vedomia, že ho znova uvidím. Prešli mesiace, možno už aj celý rok a ja sa necítim o nič lepšie. Chýba mi moja vlčica. Prestala so mnou úplne komunikovať. Ostala som úplne sama. Neviem, ako sa s ňou mám znova spojiť, ale musím to skúsiť. Nie som prvá ani posledná, komu zomrel spriaznený. Ak to zvládli iné vlčice, musím to zvládnuť aj ja. Kvôli Treyovi. Kvôli sebe.

Neviem, či sa ešte niekedy vrátim na to miesto. Tak isto neviem, ako dlho sa tu zdržím, možno sa nakoniec vrátim do svojho rodného mesta, do svojho rodného domova. Jedno je mi teraz ale jasné... Richmond je mesto, v ktorom sa pokúsim dať dokopy a postaviť na nohy. To je teraz cieľ a ostatné začnem riešiť, keď na to príde.

V prvom rade si musím kúpiť nejaké oblečenie a zmeniť výzor.

Ráno som zašla do najbližšieho bistra a kúpila si raňajky. Na nič iné ako croissant a čaj sa môj žalúdok nezmohol. Kým som sa zorientovala v meste a našla nejaké nákupné centrum prešli asi dve hodiny. Rýchlo som nakúpila základné veci a ešte v drogérii kúpila farbu na vlasy a vrátila sa do motelu.

Nemala som dosť odvahy na nejaké drastické zmeny a na jediné čo som sa odhodlala, bola zmena farby vlasov. Čiže odteraz budem brunetka.

O niekoľko mesiacov neskôr

To, čo som si kedysi cenila, je teraz spomienka. Je to tieň, ktorý pretrváva v hĺbke mojej mysle. Je to zvláštna vec... Stratiť niečo, čo si raz mal. Ako končatina odtrhnutá od tela bez možnosti ju zachrániť.

Dnes by mal narodeniny. Mal by mať 21 rokov, no jeho svet sa zastavil v 20. roku života.

Pritiahla som si kolená k hrudi a rukami ich objala. Ak by som sa vedela skrútiť do klbka, možno by som nemusela čeliť realite. Možno by som bola chránená pred všetkým okolo. Ale nech robím čokoľvek, stále musím žiť sama so sebou a so svojimi spomienkami, ktoré mi v hlave vírili. Moje oči, už červené a opuchnuté od plaču boli náhle vyschnuté a štípali. Nechala som svoju hlavu spadnúť na svoje kolená, ktoré som si k sebe pritiahla ešte bližšie. Bez ohľadu na to, čo som robila, nebolo miesta kde by som sa vedela skryť pred vlastnými myšlienkami vo svojej hlave.

Rozhodla som sa ísť osláviť jeho narodeniny, alebo skôr zapiť smútok, pretože ich nemôžme osláviť spolu. Dala som sa ako tak do poriadku a vybrala sa do baru naproti od môjho bytu, v ktorom momentálne bývam.

Oprela som ruku o drsný lak, ktorý pokrýval drevené dvere a potlačila som. Dvere sa otvorili a mne sa naskytol pohľad na ľudí popíjajúcich za barom alebo tancujúcich na parkete. Toto asi nebude malý bar, ako to z vonku vyzeralo. Smiech ľudí prevyšoval hlučnosť hudby. Konverzácie sa otáčali v špinavom oblaku dymu z cigariet. Ostrý pach nápojov mi dráždil sliznicu nosa. Bolo tu dokonca aj pár ľudí, čo to dnes zjavne prehnali. Ja možno skončím ako oni.

Ako som si sadla na barovú stoličku, barman ku mne podišiel a ja som si objednala vodku a džús. Zjavne vyzerám na staršiu, pretože sa nepýtal na vek. Alebo mu to bolo proste jedno.

Toto je prvýkrát čo som pila alkohol. Aj vy ste mimo po troch poldecákoch, alebo to je len tým, že som začiatočník? Cítila som ako sa mi tu okolie začalo pred očami točiť a zjavne sa strácala aj zem pod mojou stoličkou, pretože som na nej nedokázala stabilne sedieť.

Drsný pach alkoholu bolo cítiť z mojej osoby. Vedela som to a určite to vedeli aj všetci okoloidúci. Mohli vidieť, ako som sa snažila zachovať rovnováhu a ja som vedela, že s udržaním bilancie sa trápim. Je to nezvyčajná skúsenosť. Moje nohy nefungovali, tak ako som im kázala. Ani moje ruky, či prsty. Niekde hlboko vo vnútri som vedela, že môj mozog vysielal signály, ktoré mi hovorili, čo robiť. No to, či moje telo počúvalo je už iný príbeh. Mohla som cítiť ten pohyb. Cítila som, že moje telo si robilo čo si zachcelo. Mohla som to zastaviť? Všetci na to vieme odpoveď...

Snažila som sa prejsť po ulici, no moje nohy mi hovorili iné. Otáčali sa doľava-doprava. Bez ohľadu na to, koľko krokov som spravila, nebola som bližšie ku svojmu cieľu.

Mohlo prejsť 5,10.. možno 15 minút kým som sa dobrala ku vchodovým dverám. Dám vám jednu radu... Alkohol a schody nejdú ruka v ruke. To teda nie.

Ako som vyberala kľúče aby som otvorila dvere, všimla som si, že dvere od môjho bytu boli pootvorené a cez tú malú štrbinu prenikalo svetlo z bytu do schodišťa. Bola som si na 100% istá, že som svetlo nenechala zapnuté a vonkoncom zle zatvorené dvere.

Zrazu, akoby všetok alkohol zo mňa vymizol a jeho miesto zaplnil adrenalín. Opatrne som otvorila dvere a vošla dnu. Potichu som sa snažila prejsť ďalej a keď som sa dostala za roh, v momente som zastala. Na sedačke som uvidela sedieť osobu, ktorá sa na mňa uprene dívala s pohrávajúcim sa úsmevom na perách.

"Ty?"