The White Wolf [SK]

Kapitola 24

Prešli dva mesiace odkedy sa u mňa usadil Daniel so Sofiou. Nedávala som to najavo, no ich prítomnosť mi prospievala. V ich prítomnosti nebol čas na rozmýšľanie. Bol to dobrý pocit, necítiť ustavičnú bolesť po strate. Tak to bolo aspoň keď som bola s nimi. Ako náhle som sa ocitla sama, moje myšlienky končili pri Treyovi.

Chýbal mi. Chýbal mi ten spôsob akým sa na mňa díval keď si myslel, že ho nevidím. Zvieralo mi to srdce každým výdychom. No bolo to už lepšie, vážne. Stále som mala v hrudi prázdno, ale bolo to už lepšie. Možno som si už len zvykla na tú bolesť, kto vie. Jedinej veci, čo som sa nedokázala zbaviť, boli tie nočné mory, ktoré ma prenasledovali každú noc. Niekedy som sa budila s krikom, niekedy s plačom, inokedy iba nemo ležala a pozerala sa do stropu.

Túto noc som sa znovu zobudila s krikom. Už sa to v podstate stalo zvykom. Každý raz ku mne Daniel pribehol a snažil sa ma utíšiť. Rovnako ako teraz. Sedel na mojej posteli a držal ma v objatí, zatiaľ čo ja som sa snažila ukludniť.

Medzi Danielom a mnou vzniklo silné puto. Bolo to také priateľstvo, ktoré kvitlo uprostred srdca. Bol to taký druh priateľstva, ktorý vniká ako keď zasadíte semienko do pôdy, z ktorej vyrastie strom s pevnými koreňmi. Malo to veľa kladov a záporov, ale nie dostatočne veľa na to, aby zakryli enormitu takého stromu. To bola krása tohto vzťahu.

Ako som sa naňho tak zadívala, pomyslela som si, že musel byť to najkrajšie dieťa vo svojom okolí. Jeho hnedé vlasy boli husté a nakrátko ostrihané. Jeho svetlomodré oči boli veľké a plné porozumenia. Všetko na ňom bolo symetrické. Mal perfektný záhyb sánky ale ten úsmev, ktorý vedel vytvoriť a ten postoj, akým držal svoje telo prevyšovalo všetko doteraz vymenované.

Trey bol úplne iný. Vlasy mal čierne ako tma a také pevné a husté. Zbožňovala som po nich prechádzať svojimi prstami. Jeho oči boli čierne ako noc a boli plné odvahy. Mal dokonale rysovanú tvár a tie pery... Keď sa rozšírili do úsmevu, rozžiarila sa celá miestnosť. Rozžiarilo sa moje srdce a spôsobovalo mi to ten zvláštny, no príjemný pocit v bruchu. Bol vysoký a mal vážne dokonale vypracované telo. Vždy keď som mala možnosť, sledovala som ako sa mu pri nejakej záťaži napínali a pracovali svaly.

No jeho výzor ani z ďaleka neprevyšoval jeho osobnosť. Bolo na ňom niečo, čo k nemu priťahovalo ľudí. Nebolo to len preto, lebo bol dobre vyzerajúcim, bolo to niečim viac. Bol taký pokojný ale ani z ďaleka nie hanblivý, bol skôr rezervovaný.

Volil taktiku pozorovania. Pozoroval okolie a zisťoval, čo sa okolo neho deje pred tým, ako sa do niečoho zapojil. Napriek tomu nebol outsider. Mal priateľský výraz a prívetivý postoj. Nebolo to tak, že si jedného dňa sadol a rozhodol sa takým byť.

On sa takým narodil, on takým proste bol. Nikdy som nevidela, že by sa sám rozhodol spoznať niekoho nového. Ľudia jednoducho chodili za ním. Na prvý pohľad nebol vôbec hrozivý, no keď prišlo na ľudí, ktorí boli jemu blízky, vedel sa zmeniť na veľkého obrancu.

Bolo s ním ľahké komunikovať, bol dobrým poslucháčom ale aj rozprávačom. Poskytoval povzbudzujúcu spätnú väzbu s inteligentnými poznámkami. Čo sa týkalo mňa, vedel byť žiarlivý a obranársky.

Napriek tomu sa ku mne správal s úctou, no vedel mi aj postaviť hranice. Bol jediný, ktorý ma dokázal uzemniť. V jeho prítomnosti bolo také jednoduché byť sama sebou. Nikdy ho na mne nezaujímali moje schopnosti. Som si na 100% istá, že keby nebolo vlčieho puta... Skôr či neskôr by som sa do neho aj tak zamilovala.

"Už ti je lepšie?" potichu sa spýtal Daniel hladiac ma po chrbte.

Nemo som prikývla a pritiahla si k sebe kolená, ktoré som objala rukami. Bolo mi lepšie? Alebo som si to len nahovárala?

Danielov pohľad smeroval niekde vedľa mňa tak som sa zo zvedavosti pozrela, čo tak uprene sledoval. Díval sa na budík na nočnom stolíku a sledoval čas. Bolo 23:59. Ako náhle odbila polnoc, Daniel sa na mňa pozrel a doširoka usmial.

"Všetko najlepšie" povedal, ako mi zastrčil prameň vlasov za ucho a potom si ma pritiahol bližšie a pevne ma zovrel v objatí.

Mala som narodeniny. Dnes som mala 18 rokov. Znamenalo to, že to čoskoro bude už rok od toho dňa, kedy som videla Treya po prvýkrát. Sedemnásť rokov som dovŕšila len pár dní pred tým, ako sme sa do Forksu presťahovali a ja som ho prvýkrát videla.

"Viem, že si nechcela oslavovať, ale aspoň si pôjdeme všetci traja niekam sadnúť. Aspoň do nejakej cukrárne. Toto odmietnuť nemôžeš. Sofia sa na teba veľmi urazí" hravo do mňa šťuchol a tým mi vyčaril slabý úsmev na perách.

"Fajn, cukráreň. Ale nič viac." pohrozila som mu ukazovákom no na tvári som mala pobavený výraz.

S úsmevom na tvári povedal "Ako si želáš" postavil sa a pred tým ako odišiel mi stihol postrapatiť vlasy.

***

Sedeli sme všetci traja v útulnej cukrárni neďaleko od pláže. Napriek tomu, že bolo pomaly koniec augusta bolo na Kanadu až veľmi teplo. Sedeli sme za stolom a trávili spolu príjemný čas. Bol to zvláštny pocit. Veľmi známy no napriek tomu taký neznámy, zabudnutý. Neviem, ako by som to definovala. Chcela som sa usmievať, smiať sa spolu s nimi, no niečo vo mne mi spôsobovalo ťažkosti na srdci, lámalo ho to na ďalšie kúsky. Svetlo vo mne bolo tienené niečim temným. Z jednej strany som sa cítila naplnená a z druhej strany prázdna. Vedela som, že tú prázdnotu by vedel zaplniť len jeden človek.

Strata je kapitola v láske, pred ktorou ťa nikdy neupozornia. Nikdy nevieš, kedy stratíš blízku osobu. V momente, kedy sa to stane, tvoje srdce je pochované s ním. Keď temnota zasiahne svetlo, tak isto zasiahne dušu. Niet cesty späť. Tvoj svet sa stáva súčasťou tieňov a každým nádychom cítiš pocit prázdnoty.

"Možno by sme ešte mohli zájsť do kina? Nebude to nič strašné, čo vy na to?" navrhla Sofia s nádejou v hlase.

S Danielom nám nič iné neostávalo, len súhlasiť, pretože Sofia je z tých ľudí, čo -Nie- neberú za odpoveď.