The White Wolf [SK]

Kapitola 28

Sedela som tam na tráve a dívala sa na Treya, ktorý ležal a hlavu mal položenú v mojom lone.

Dívala som sa na neho a on sa díval na mňa. Ja som sa mu hrala s vlasmi, zatiaľ čo on sa pohrával s prameňom tých mojich. Bolo to naozaj skutočnosťou? Alebo som len prežívala svoj najkrajší sen? V tom prípade by som sa nikdy nechcela zobudiť.

Boli sme stále ticho. Ani jeden z nás nerozprával. Myslím, že sa bál toho istého, čoho som sa bála ja. Čo ak by bol toto len sen? Chcela som si užiť každú sekundu, ktorú som s ním mohla byť. Stále som nemohla uveriť vlastným očiam. On bol tu, pri mne, dívala som sa na neho. Bol živý a díval sa na mňa s takým intenzívnym pohľadom, čo mi vyvolávalo zimomriavky.

"Si to ty" zašepkala som pre seba potichu, no on to musel počuť. Jeho oči sa zaplnili slzami a pritom sa mu na tvári roztiahol krásny úsmev.

"Vážne si tu teraz so mnou? Nesníva sa mi?" spýtal sa, no neviem, či tá otázka bola určená mne alebo sa len snažil presvedčiť seba samého o reálnosti tohto momentu.

Jeho hlas bol ako magnet. Taký hlboký a dostatočne silný na to, aby ste vibrácie pocítili až v kostiach. Mohla by som ho počúvať celý deň. Mal hlas s autoritou zatiaľ čo jeho láskavý smiech mohol otriasať zem ako búrka.

Oči sa mi zaplnili slzami a na nič iné ako prikývnutie som sa nezmohla. Sklonila som sa a jemne ho pobozkala na pery.

"Ako je to možné? Ako to, že žiješ?" nechápavo som sa nakoniec spýtala, pretože ničomu som nechápala. "Videla som ťa. Videla som ako si zomrel. Bola som priamo pri tebe..... Ako?.... A..." ukazovák mi priložil na moje pery, čím zastavil môj pravdepodobne hysterický záchvat.

"To všetko ty" povedal, čím si odo mňa zaslúžil šokovaný výraz.

Ja? Čo ja?

Hlboko sa nadýchol a posadil sa tak, aby bol ku mne čo najbližšie. "Po tom, ako som tam ležal na tej zemi celý od krvi a ty si tam bola so mnou, si pamätám len to, ako som sa prebudil a teba nikde nebolo. Nikto nechápal ako je to možné. Otec mi povedal, že som bol mŕtvy. Jediné vysvetlenie, čo nám prišlo nejak reálne... si bola ty" zadíval sa na mňa s pohľadom plným pocitov a emócii, zatiaľ čo ma jemne pohladil po vlasoch.

"Ja?...Ničomu nerozumiem" nechápavo som zakrútila hlavou a Trey sa slabo usmial.

"Jediné, čo nám prišlo na um bolo, že si získala ďalšiu schopnosť. Vieš liečiť rany alebo vrátiť život. Neviem čo, ale jedno z toho a možno oboje. Iné vysvetlenie sme nenašli"

Hodnú chvíľu som sa na neho musela zarazene dívať. Prerátavala som vo svojej hlave všetko. Vstrebávala som informácie.

Sklonila som hlavu a pozrela sa na svoje dlane, ktoré som mala voľne položené vo svojom lone.

"Ale veď to nie je možné" zašepkala som skôr pre seba.

Trey ma chytil za ruku a jemne ju stisol. "Po tom všetkom, čo si za celý svoj život prežila, ti toto príde nereálne?"

Pomaly som na neho zdvihla svoj pohľad, len aby som uvidela jeho prívetivý výraz s nepatrným úsmevom.

"Ale toto je už priveľa, nemyslíš? Však mať takú schopnosť znamená....." zasekla som sa v polovici vety uvedomujúc si pravdepodobnosť tohto všetkého. Ak by to bola pravda... a ak by sa táto informácia dostala do nesprávnych rúk...Znamenalo by to ešte väčšie nebezpečenstvo ako kedykoľvek pred tým.

"Znamená to len to, že ti dlhujem svoj život" povedal to s toľkou nehou no ja som vedela, že on si uvedomoval, čo to všetko znamenalo.

"Kde si bola celý ten čas?" spýtal sa nakoniec to, čo ho vo vnútri trápilo. "Po tom, ako som sa prebudil a teba som nikde nenašiel..." silno zavrel oči a zakrútil hlavou, aby v sebe niečo potlačil a potom sa znovu pozrel na mňa, no jeho výraz bol celý utrápený.

"Hľadal som ťa všade no Viktor ťa tak dobre ukrýval. Vraví sa že pod lampou je najväčšia tma... Po toľkých mesiacoch hľadania som sa dozvedel, že si bola tak blízko. Keď sme sa konečne dostali do toho domu, kde ťa väznil, ty si tam už nebola. Podarilo sa ti utiecť. Prečo si sa nevrátila?"

"Myslela som si, že si bol..." nemohla som to ani vysloviť "...Nemohla som sa vrátiť. Mala som výčitky. To všetko sa stalo kvôli mne. Nemohla som sa tvojej rodine ukázať na očiach, keď som si myslela, že kvôli mne ťa stratili."

Jemne mi zovrel tvár vo svojich dlaniach a s celou svojou úprimnosťou povedal "Nič z toho, čo sa stalo, nebola tvoja vina. Počuješ? Nič z toho"

Bez odpovede som pokračovala vo vysvetľovaní "Utiekla som do Kanady kde som sa usadila. Chvíľu som tam bývala sama, no potom ma tam našiel Daniel a jeho sestra Sofia"

Pri spomenutí jeho mena sa Trey postavil a šokovane s náznakom hnevu sa na mňa díval.

"Daniel?... Ten imbecil? Viktorov brat?!"

"Áno, staral sa o... počkať... Čo že?" až teraz som si uvedomila čo povedal. Viktorov brat? Daniel a Sofia sú jeho súrodenci?

"Daniel je Viktorov brat?" zhrozene som sa dívala na Treya.

"Ten imbecil mi povedal, že nevie kde si" ignoroval moju otázku a bolo zjavné že teraz už bol nahnevaný.

Postavila som sa a opatrne k nemu podišla bližšie "On mi z tade pomohol utiecť, ale nevedel kam som utiekla. Nechal ma v lese a potom sa vrátil naspäť" Prečo som sa ho vlastne teraz snažila chrániť? Daniel ma škaredo oklamal.

"A ty si ostala s ním po tom, ako ma videl? Ako sa so mnou rozprával?!"

Počkať, počkať... Zdalo sa to len mne, alebo ma tu práve z niečoho obvinil?!

"Tak počkať! Ja som nevedela, že si živý. On mi nič nepovedal. O všetkom som sa dozvedela ráno, keď som mala víziu. Okamžite som všetko nechala a utekala za tebou"

"Ja ho zabijem. V momente kedy ho zbadám... odtrhnem mu hlavu" nahnevane zavrčal

Rozhodla som sa zamlčať dôvod, prečo mi Daniel nič nepovedal. Trey by tu asi od žiarlivosti vybuchol.

"Prečo ti nič nepovedal?" odrazu sa spýtal a ja som na sucho prehltla. Presne situácia, ktorej som sa pred sekundou chcela vyhnúť.

Rozhodla som sa to zahovoriť "Nechcem sa viac baviť o Danielovi" svoje prsty som si zaplietla medzi jeho vlasy a celá som sa na neho pritisla. "Konečne sme spolu. Chcem si už len užívať naše spoločné chvíle"

Nemusela som dlho čakať. Trey ma obalil svojimi rukami, pritisol k sebe ešte bližšie a pobozkal ma do vlasov. Konečne som bola tam, kam som vždy patrila.