The White Wolf [SK]

Kapitola 23

"Ty?" zhrozene som vydýchla "Sofia? Čo tu robíš? Ako si ma našla?"

"Ty už rozprávaš?" nadšene sa spýtala.

No zjavne rozprávam, keď zo mňa vychádzajú slová. "Ako si ma našla?"

"To nie ja..."

"To ja" ozvalo sa za mnou. Ten hlas... Cítila som ako mi z adrenalínu pumpovala krv v žilách.

Prudko som sa otočila a čelila jemu.

"Daniel" vyšlo zo mňa potichu. Strach ma začal pohlcovať.

Ak sú tu oni, je tu potom aj Viktor. Našli ma.

"Tá hnedá ti pristane" povedal ako ku mne prikročil a zobral si medzi dva prsty prameň mojich vlasov.

Cítila som to... Cítila som, ako sa moje telo vypínalo a pred očami stmievalo. Podlomili sa mi kolená a ja som cítila ako klesám na zem, no pred pádom ma zastavili jeho ruky. Posledné na čo som myslela bolo, že som mala obrovský problém.

***

Veľmi pomaly a neochotne som odkryla svoju tvár z pod paplóna. Otvorila som oči a hneď ich aj znovu zavrela. Lúče slnečného svetla prenikali cez okno do mojej izby a oslepovali ma. Znova som sa pokúsila otvoriť oči no všetko som videla rozmazané.

Na sekundu, nikdy neviete kto ste a kde ste a neviete ako ste sa dostali do postele, alebo ako ste sa dostali do toho oblečenia. Potom to váš mozog pomaly spracuje. Nachádzate sa vo svojej izbe. Tá vec nad vami je ten známy strop, ktorý vidíte každé ráno po prebudení. Tá vec pod vami je vaša posteľ. To oblečenie, čo máte na sebe je vaše pyžamo. Zrazu môžete všetko vidieť jasno. Teda, to je ten lepší prípad.

Pomaly som sa posadila, prehodila nohy z postele a hánkami prstov si pretrela oči. Chvíľu som tam tak sedela a snažila sa upokojiť to dunenie v hlave, no zbytočne. Uvidela som pohár vody na nočnom stolíku a okamžite sa poňho natiahla, aby som zabila ten pocit smädu. Akonáhle som položila už prázdny pohár naspäť, zamrzla som keď som si spomenula na včerajšok. Srdce mi búchalo, ako by chcelo z hrude vyskočiť a to myslím tým zlým spôsobom.

Viktor ma našiel, znova ma bude väzniť. Poslal po mňa Daniela aby ma k nemu odviedol. Musím sa odtiaľto dostať čo najrýchlejšie. Ako ma vôbec našli? Nenechala som za sebou žiadne stopy. Odišla som ďalej, ako si Daniel myslel že pôjdem. Ďalej ako mi hovoril, že mám ísť. Tak ako ma do kelu našli?

Rýchlo som sa postavila a prezliekla do prvého, čo som vytiahla zo skrine. Zo šuflíku som si vytiahla odkladané peniaze pre núdzový prípad, obliekla si bundu a obula tenisky, čo ležali pri posteli. Pribehla som k oknu a potichu ho otvorila. Vyliezla som na požiarne schodisko a čo najrýchlejšie schádzala dole. Schody som míňala po dvoch a keď som došla do konca, zastavila som sa. Bolo to stále vysoko, asi štyri metre, no nemohla som sa tam vrátiť. Zatvorila som oči a zoskočila. Čakala som na tvrdý pád no ten neprišiel. Namiesto toho som sa ocitla v niekoho náručí a ako som otvorila oči, uvidela som Daniela ako sa na mňa nespokojne mračí.

"Kam si sa vybrala? To odídeš bez raňajok?"

On si teraz robí srandu alebo čo?

"Pusti ma, okamžite" povedala som s výhražným tónom no jemu zamykalo kútikmi.

"Neboj sa, Viktor je mŕtvy" povedal ako ma položil na nohy a tým si odo mňa vyslúžil zaskočený výraz.

"Prosím?" musela som sa prepočuť, pretože som tomu proste nemohla uveriť.

"Počula si ma. A teraz sa pekne vráťme hore a v pokoji sa naješ" povedal, chytil ma za ruku a ťahal ku vchodu no ja som sa mu vytrhla.

"Čo tu vlastne robíš? Ako si ma našiel?"