Ona a On (Dokončené)

Odhodlanie

Zdravím, viem že som teraz poľavila z pridávania častí, no mám zlomenú ruku a s jednou rukou sa časti píšu sakra dlho 😃 Tak dúfam, že budete mať so mnou trpezlivosť 😃 Bez ďalších rečí, prajem príjemné čítanie 😃

Do nosa mi udrel štipľavý zápach a následne ku mne doľahlo nejaké pípanie. Pomaly som otvorila oči, no hneď som ich aj zavrela, keď ma oslepilo priame slnko. Zdvihla som ruku a zatienila som si ňou oči a tak ich znovu otvorila. Nehovorím, že to nejak extra pomohlo, ale bolo to lepšie ako nič. Keď som sa ako tak rozhliadla po izbe, došlo mi že to nieje žiadna časť domu. Môjmu spomalenému mysleniu to chvíľu trvalo, ale nakoniec som si uvedomila, že som v nemocnici. Z ruky mi trčala hadička a po zistení, že mám infúziu som vzdychla. Nenávidím ihly.

Pomaly som sa posadila a v tom to na mňa doľahlo. Tí policajti a to, že mi umrela matka, nebol to sen. Dvere sa potichu otvorili a dnu vtúpil Derek. Pri pohľade na mňa zastal pri dverách a neisto na mňa hľadel. ,,Ahoj." Ozval sa po chvíli ticha a ja som len kývla hlavou a pozerala pred seba. Nevnímala som svet okolo, len som kukala pred seba, ignorujúc jeho slová. ,,Fayla." Dotkol sa mojej ruky, no ja som ju striasla. ,,Choď preč." Hlesla som a odtiahla sa. Nech som ho chcela pri sebe akokoľvek, hrdosť bola silnejšia a nechcela som aby ma videl v takomto stave. V hlave mi hučalo, nevedela som sa na nič sústrediť, stále som počula slová toho policajta. ,,Komunikuj so mnou, prosím." Sadol si vedľa mňa na posteľ  a okolo mňa sa obmotali jeho ruky. ,,Bude to dobré." Šepkal a hojdal ma vo svojom náručí. ,,A už som ostala len sama." Hlesla som. ,,To nehovor. Máš Caru, máš mňa-" ,,Nebuď smiešny, akoby som ťa mohla mať? " ,,Jednoducho, som tu pre teba a vždy budem." ,,Aspoň teraz by si nemusel klamať. Budúci týždeň vyprší naša dohoda a divadielku je koniec." ,,Fay,-" ,,Prepáč Derek,ale sám si to tak navrhol. " ,,Nemusí to tak byť, môžme spolu skúsiť fungovať." Povedal a na jeho tvári som uvidela odhodlaný výraz. ,,Sám dobre vieš,že to nebude fungovať. Skúšali sme to viac krát a vždy sa niečo pokazí." Viem, bola som zlá, ale pre oboch to tak bude lepšie.Nemôžem si dovoliť pustiť si ho až tak hlboko do života.  ,,A čo keď to tak nechcem? Čo keď chcem byť s tebou, si predsa moja manželka." Povedal a ja som sa neveselo zasmiala. ,,Počúvaš sa vôbec? Pokiaľ som za tebou sama nedoliezla, tak si ma ignoroval. Žiaden kontakt, nič až na ten zdrap papiera v tedy v hotely!" Skríkla som. Vôbec sa to nevyvíjalo tak ako som chcela, kurník. ,,Vieš,že to tak není." ,,Práve že, ja vôbec neviem ako to je. Neviem prečo si odišiel prvý raz, a neviem prečo ten druhý raz. A už vôbec nechcem riskovať, že odídeš aj tretí raz bez toho aby si povedal čo i len slovo. Tak sa nehraj na neviniatko, pretože ním nie si."  Vzdychla som. ,,To by si nepochopila. " ,,To nemôžeš vedieť, nikdy si sa o to nepokúsil." ,,Je to komplikované a-" ,,A mňa to už nezaujíma. Teraz by si mohol odísť a poslať mi sem doktora čo ma má na starosť. " Dokončila som a obrátila sa smerom k oknu. 

,,Ako si praješ." Povedal a bez ďalších slov opustil moju izbu, za čo som bola vďačná, pretože v tej chvíli sa mi spustili slzy. ,,Dočerta." Vzlykla som a snažila sa ich utrieť, no nejak to nepomáhalo. 

,,Ste v poriadku?" Ozvalo sa od dverí a ja som sa prudko otočila. Vo dverách stál asi môj doktor a len som prikývla. ,,Ako sa cítite? " ,,Trochu ma bolí hlava ale inak je mi fajn. Čo sa mi stalo?" 

,,Boli ste dehydratovaná a váš organizmus to nezvládol a tak ste odpadli. Ako ste si všimli, dali sme vám infúziu a to by vás malo postaviť na nohy, ale dávajte si na seba pozor a dodržujte pitný režim." ,,Nie som malé dieťa." Odsekla som a on sa usmial. ,,Dobre verím vám." ,,Kedy môžem odísť? " ,,V podstate keď vám dotečie infúzia. Zatiaľ vám pripravíme prepúšťaciu správu a vy by ste mali zavolať manželovi nech pre vás približne za hodinu príde. " ,,Rozkaz." 

Nemocniciam som sa vyhýbala odkedy zomrel Jason. To ,že ho nedokázali zachrániť, som brala ako ich zlyhanie a nechcela som si pripustiť, že by  to mohlo byť inak. Odvtedy som sa týmto zariadeniam vyhýbala ako čert krížu.  No čo svet nechcel, skončila som tu. S povzdychom som sa pozrela na tú otravnú vec, čo som mala zapichnutú v ruke a modlila sa, nech sa čo najskôr minie. 

***

Cestou domov som si uvedomila ako hrozne som sa zachovala. On sa o mňa naozaj bál a chcel mi pomôcť a ja som ho od seba doslova vyštvala. No aj tak som mu nezavolala a nepoprosila ho, aby pre mňa prišiel. Namiesto toho som si radšej vzala taxík. Som hlupaňa, no bojím sa toho čo sa stane keď sa na neho naviažem. Ale, čo si budem klamať, dobre viem, že som sa na Dereka už naviazala. Tie príjemné chvíle, nepatrné dotyky a úsmevy... dostal ma presne tak ako pred rokmi. A presne tu je ten zádrhel, čo keď sa stane presne to isté? Znovu mu otvorím svoje srdce a on sa jedného dňa zoberie a bez slova ma opustí. Lenže čo ak nie? Už nie som dieťa a ani Derek sa ku mne nechová ľahostajne, snaží sa ku mne priblížiť, pochopiť ma aj keď ja ho stále odmietam.

,,Sme tu pani." Preberieme hlas taxikára a ja precitnem. Zaplatila som a s poďakovaním som vystúpila. Brána domu sa mi zrazu sama otvorila a ja som si všimla Dereka, stojaceho pred vchodovými dverami.Jeho pohľad zračil ľahostajnosť a chlad a mne na tele vyskočili zimomriavky. No aj tak som k nemu kráčala so zdvihnutou hlavou, odhodlaná sa s ním porozprávať. Je čas dať veci do poriadku a prestať pred tým utekať, sme dospelí preboha a chováme sa ako malé deti. 

,,Ako vidím, obídeš sa aj bez mojej pomoci." Konštatoval keď som zastavila priamo pred ním. ,,Máš pravdu, ale nič sa nevyrovná tvojej pomoci. " Hlesla som. ,,No keď si už tu, Anna ti nachystala niečo na jedenie, stačí si to prihriať." Povedal a vošiel do domu. 

,,Derek, počkaj." No on nič, ani sa neobzrel, rovno pokračoval do svojej pracovne čo by bol hluchý. Zhlboka som sa nadýchla a vybrala sa za ním, pokiaľ ma ešte neopustila odvaha.

Bez klopania som vošla dnu za čo som si vyslúžila zabíjacky pohľad. ,,Derek chcem sa s tebou rozprávať." ,,Ale ja nie." Odvrkol a nalial si do pohára whiskey. ,,Prosím ťa." ,,Pokiaľ si dobre pamätám, v nemocnici si sa vyjadrila dosť jasne." ,,Nemyslela som to vážne." Hlesla som na čo sa miestnosťou ozval jeho smiech. ,,Tak nemyslela si to vážne. Tak teraz ti niečo poviem ja a budem to myslieť kurva vážne." Povedal a treskol pohárom o stôl, pričom mnou myklo až som spravila krok dozadu. ,,Ja som sa snažil Fayla, hlúpo som si myslel, že by sme spolu pohli vychádzať, snažil som sa aby sme náš vzťah dali do kopy no ty si sa vždy spierala, bojovala si až dokiaľ si vždy nemala posledné slovo. Nech som spravil čokoľvek hneď si sa začala hádať a mňa to už prestalo baviť. Chceš byť sama? Tak si buď. Sama si sa tak rozhodla. Už ti nebudem viac robiť problémy s papiermi, proste budeš mať to čo chceš. Osamelý život bez nikoho." Vysypal zo seba a odpil si poriadny dúšok z pohára. Ja som stála pred stolom, do očí sa mi tisli slzy a mala som čo robiť aby som sa nezosypala. 

,,Derek."
,,Mlč prosím ťa."
,,Ale ja to tak nechcem." Vzlykla som no on mi nevenoval pozornosť a začal si čítať nejaké papiere na stole. ,,Tak v tom prípade drahá Fayla, si len obyčajné decko, lebo presne tak sa aj chováš." ,,Ale ja ťa mám ráda Derek. Toto všetko bolo len preto, lebo sa bojím, že odomňa ujdeš ešte aj ty." 

,,Neverím ti, a teraz láskavo opusti moju pracovňu, nemám na teba celý deň." Povedal ľadovo. 

,,Potrebujem ťa Derek." Hlesla som a snažila sa nedať najavo ako ma jeho nezáujem zraňuje.No ani po týchto slovách nezdvihol pohľad od papierov na stole a ďalej sa tváril akoby som tam už nebola. Zhlboka som sa teda nadýchla a pevne som vyslovila tie slová, ktoré som si odmietala tak dlhý čas pripustiť.

,,Ľúbim ťa."