Polovičná Krv - Prebudenie [POZASTAVENÉ]

7. Kapitola - Na ostrove...

Po dvoch hodinách plavby, sme konečne dorazili do cieľa. Na ostrov pre polobohov.

„Ono to skutočne existuje," hlesla Parker, dívajúc sa na ostrov.

„Nerada ti kazím radosť, Parker. Ale toto je obyčajný opustený ostrov, uprostred mora!" prehovorila Lily.

„Stále nám neveríte?" opýtala sa Judy a v hlase sa jej jasne odrážal smútok.

„Teraz si prejdeme fakty, dobre? Vy vravíte, že ma napadla fúria. Ja tvrdím, že to bola nadrogovaná žena. Taktiež ste tvrdili, že nás chceli zabiť preto, pretože, citujem vás, chceli hodovať na našej polobožskej krvi. To ste nám povedali hneď potom, ako ste nám oznámili, že máme polobožského rodiča, ale ešte neviete ktorého. Zabudla som na niečo? Ak áno, pokojne mi skočte do reči, uvítam menšie rozptýlenie," vychrlila som zo seba na jeden nádych a zamračila sa.

„Pozrite, ak by sme vás chceli zabiť, prečo by sme vás ťahali až sem?" opýtal sa so smiechom Zachary, „A starali sa o vás?"

„Kanibalizmus?" povedala som spoločne s mojimi priateľkami a vystúpila z lode.

„To od vás nebolo pekné," skonštatoval Zachary. Rozhliadla som sa okolo seba, hľadajúc čokoľvek, čo by prezrádzalo ich zlé postranné úmysly. Nič som však nenašla. Jediné, čo tu bolo naozaj znepokojujúce, boli štyria neznámy a po zuby ozbrojený ľudia a tiež fakt, že sa s nimi nachádzame na opustenom ostrove, kde nás nikto nikdy nebude hľadať... Striaslo ma od strachu a na rukách mi vyskočila husia koža. Môj otec a Rachel sa budú strašne báť, keď sa u nich neukážem v nedeľu na rodinnom obede. Pri pomyslení na mojich dvoch nevlastných súrodencov, mi bolestivo zovrelo srdce.

„Hotovo. No? Čo tam tak stojíte? Nebojte sa, nejdeme si vás upiecť a zjesť, aj keď by sme niečo naozaj zjedli. A vy tiež, však?" opýtala sa nás Judy. Zborovo sme prikývli.

„Kam ideme?" opýtala som sa.

„Na miesto, ktoré sa vám bude veľmi páčiť," odpovedal mi Zachary. Jeho odpoveď ma vôbec nepotešila. Presne takto totiž znela odpoveď vraha v nekvalitnom horore...

♦️ ♦️ ♦️ ♦️ ♦️ ♦️

„Stále trváte na tom, že sme s vami v úplnom bezpečí?" opýtala sa Melody a presne ako ja, aj ona sa pochybovačne dívala na chatrč, stojacu pár metrov od nás. Vyzerala, akoby sa mala každú chvíľu zrútiť. A zem ju mala vcucnúť do seba. Hotová mučiareň. Bola som na tomto ostrove len zopár minút a už som mala nápad na dvadsaťštyri minútovú čásť seriálu Myšlienky vraha. Časť, v ktorej som mala úlohu jednej z prvých obetí psychopata. Tá myšlienka ma vôbec netešila.

„Trváme," odpovedala s úsmevom Bloom a otvorila dvere na chatrči. Zázrak, že jej nezostali v ruke, naozaj...

„Mohli by ste si pohnúť? Chcel by som sa dnes ešte najesť a poriadne vyspať. V mäkkej posteli a nie v džungli na tvrdej zemi," prehovoril Dwayne a otrávene prevrátil očami. Mala som sto chutí vraziť mu päsťou do oka, ale odolala som. Pri pohľade na jeho výšku a postavu, by to ním podľa všetkého vôbec nehlo, alebo by som ho udrela akurát tak do ramena. Oficiálne som mohla vyhlásiť, že som neznášala svoju výšku a oblečenie, v ktorom som bola oblečená.

„Fajn," zavrčala som a pohla sa k chatrči. Pred chatrčou som zastala a vyzula sa z nepohodlných lodičiek. Potom som vošla dovnútra. Bol to dokonalý dom hrôzy. Až na to, že bol oveľa menší než tie vo filmoch a na stenách sa nenachádzala žiadna krv. Boli tu iba pavučiny a bordel. Presne ako naša chladnička, keď sa o jej obsah starala Lily. Ako posledný dovnútra vošiel Zachary a zavrel za sebou dvere.

„Pripravené, dámy?" opýtal sa nás. Keď mu ani jedna z nás neodpovedala a neprejavila žiadne nadšenie, s povzdychom otočil kľúčom v zámke.

„To je všetko?" prehovorila sklamane Lily. Lakťom som ju drgla do brucha. Lenže namiesto očakávaného ženského zahundrania, sa ozvala mužská tlmená nadávka.

„Pozeraj sa láskavo vedľa seba!" zavrčal známy hlas.

„Akoby som v tejto tme mohla niečo vidieť, do čerta!" odpovedala som a dívala sa tam, kde by mal mať Dwayne podľa všetkého oči. Alebo aspoň tvár, „Si ako vegeta. Si všade!" zavrčala som a chcela sa od neho dostať čo najďalej. Bloom a Jude vypukli do smiechu.

„Môžeš už otvoriť tie dvere?!" skríkla som na Zacharyho. Už sa ma pomaly začala zmocnovať panika. Neznášala som malé a preplnené miesta. Časom som sa to naučila ovládať. Ale nezvládla som to dlhšie, než na pár minút. A môj čas práve uplynul. Zachary otvoril dvere a ja som, doslova, vyletela von. Nohy sa mi triasli zarovno s rukami. Tri roky terapie boli úplne nanič. Klaustrofóbia, bola stále mojou Achilovou pätou. A na to aby som ju získala, stačilo byť hodinu zaseknutá vo výťahu cestou do otcovej pracovne. A bez svetla. Zhlboka som sa nadýchla a na pleci pocítila ruku. Otočila som sa, dívajúc sa na Melody.

„Si v poriadku?" opýtala sa ma a starostlivo si ma obzrela.

„Ešte chvíľu," požiadala som ju a na chvíľu zavrela oči, „Dobre. Som v poriadku," vyhlásila som, keď sa môj dych konečne ustálil. Nadrogovaná žena ma nezabila, ale panický záchvat spustený klastrofóbiou, by to dokázal.

„Astrid! Toto musíš vidieť!" skríkla Parker a ja som k nej s Melody za chrbtom,
rýchlo podišla.

„Pozri!" vyhŕkla a ukázala prstom pred seba.

„Koľko máš rokov, prosím ťa? Päť? Prstom sa neukazuje..." zmĺkla som, dívajúc sa pred seba. Videla som chatky rôznych veľkostí, farieb a kopec ľudí, ktorý práve pobehovali okolo vatry, horiacej neďaleko veľkej červenej budovy. Bola som si na sto percent istá, že pred chvíľou to tu určite nebolo.

„Vitajte na ostrove Polobohov, dámy."