Polovičná Krv - Prebudenie [POZASTAVENÉ]

10. Kapitola - Blonďavý idiot...

Nebolo o tom najmenších pochýb. Bohovia na Olympe ma nenávideli a môj "nádherný" trenér sa vyžíval v mojom utrpení. S tým, že ma bude trénovať, sa zmieril prekvapivo rýchlo. Až príliš rýchlo.

„Hraj na tie nohy! Aj korytnačka je rýchlejšia ako ty! Si snáď zajacom z bájky? Neflákaj sa!" kričal po mne, keď som okolo neho musela prebehnúť. Momentálne som bežala svoje trináste kolečko. V boku ma pichalo a lapala som po dychu, akoby som sa práve vynorila z vody. Už som spomínala, že by zo mňa nebol najlepší potápač? Dwayne stojaci v tieni stromu, ma pozorne sledoval a viditeľne si užíval ako trpím. A čo bolo viac než samozrejmé, nikdy si neodpustil ani jedinú poznámku na moju adresu. Ani na jeden, jediný raz. Vždy keď som okolo neho bežala, naplno sa rozkričal a prirovnával ma k slimákovi. Najradšej by som okolo neho nebežala vôbec, ale nedalo sa tomu vyhnúť. Neznášala som ho, pohŕdala som ním. V kútiku svojho srdca som potajme dúfala, že ho zožerie žralok. Modlila som sa za to. Zrýchlila som, aby som ho už nemusela počúvať a to sa mi stalo osudným. Nohy sa mi zamotali do seba a ja som spadla tvárou do piesku.

„Bohovia," zavrčal a dvíhal ma späť na nohy, „Si to najväčšie nemehlo, aké som kedy trénoval."

Škaredo som na neho zazrela a vytrhla si lakeť z jeho pevného zovretia. To som už stála pevne na nohách a jasne som cítila, ako mi v pravej nohe pulzuje bolesť. Aj keď by som sa najradšej od hanby prepadla do zeme, hnev, ktorý mi momentálne koloval žilami, mi bránil cítiť čo i len trochu studu. Prepaľovala som Dwayna pohľadom a on mi pohľad opätoval.

„Nedotýkaj sa ma!" štekla som po ňom a vybrala sa preč.

„Vráť sa! Ešte sme neskončili!" zakričal a ja som zastala a obzrela sa. Spýtavo som nadvihla jedno obočie.

„Ale ja som s tebou skončila! Choď do čerta, Dwayne!" zakričala som a pokračovala v chôdzi.

„Astrid! Vráť sa!"

„Zhor v pekle!" bolo posledné čo som mu povedala, než som zmizla medzi stromami...

♦️ ♦️ ♦️ ♦️ ♦️ ♦️

Až keď som od neho bola dostatočne ďaleko, dovolila som si začať krívať. A takto som dokrivkala až do Samovej pracovne. Keď som za sebou zabuchla dvere, Sam a Judy vo vášnivom objatí, vystrašene nadskočili. Odmietala som sa zaťažovať klopaním. Bola som taká naštvaná, že vo mne neostal ani kúsok slušného správania, na ktoré nadväzovali dobré spôsoby.

„Prepáčte, že ruším," zavrčala som a rukou sa oprela o jedno z kresiel pred Samovým stolom. Druhou som sa chytila za bok, v ktorom ma neustále pichalo.

„Astrid! Pre Apolóna, čo sa ti stalo?" vyhŕkla prekvapene Judy a zoskočila Samovi z kolien, aby sa na mňa mohla bližšie pozrieť. Ja som sa radšej vidieť nechcela. Už len kvôli svojmu psychickému zdraviu. Preto som sa cestou sem vyhýbala pohľadu do akéhokoľvek zrkadla. Ale veľmi dobre som si vedela predstaviť, ako asi momentálne vyzerám. A vyzerala som oveľa horšie, než predošlé dni. Vlasy som mala strapaté, krk mi ešte vždy zdobili obrysy rúk a predok trička a nohavíc, zdobila jemná vrstva piesku. Tú som mala aj na tvári. Aj keď som sa ho snažila zbaviť, akosi držal na mieste a odmietal sa ma pustiť. Aspoň ten piesok ma chcel, ak už nič iné.

„Vymeňte Dwayna. Je mi jedno, kto ma bude trénovať, ale už ho mám plné zuby," povedala som a nerobila okolo toho žiadne zbytočné omáčky, „Buď ja alebo on, Sam. A obaja veľmi dobre vieme, že z mora budete nakoniec vyťahovať mňa," dychčala som. Sam si povzdychol.

„Porozprávam sa s ním..."

„Nie!" skočila som mu do reči, „To vravíte stále, ale rozhovor niekedy nestačí, Sam," krútila som hlavou. Judy mi položila ruku na rameno a pozrela na Sama.

„Asi bude lepšie, keď ju bude trénovať niekto iný, Sam. Priznajme si konečne fakt, že to medzi nimi nefunguje," mykla plecami Judy. Sam sa nešťastne zadíval na svoju milú. Nakoniec prikývol.

„Ano!" skríkla som, čo oboch prekvapilo, „Vďaka, Sam! Si skvelý!" usmiala som sa na neho a čo najrýchlejšie odkrivkala preč. Skôr než si to znova rozmyslí...

♦️ ♦️ ♦️ ♦️ ♦️ ♦️

Vonku ma na moje obrovské nešťastie chytil Dwayne. Bola som už skoro pri chatke, keď ma schmatol za zápästie a zvrtol tvárou k sebe. Bol naštvaný. Zúril.

„Čo si do pekla myslíš, že robíš, Foxová?!" zavrčal.

„Idem sa osprchovať," odsekla som a snažila som sa mu vytrhnúť. Bezúspešne. Držal sa ma ako kliešť.

„To teda nejdeš. Pre dnešok sme zďaleka neskončili. Zajtra..."

„Žiadne zajtra nebude. Nie s tebou, Dwayne," žiarivo som sa usmiala, „Už nie si môj trenér. Konečne sa zbavíš neschopného polena, nie je to fantastické? Môžeš si vydýchnuť. Od dnešného dňa, ma už oficiálne nemáš na krku."

Skoro som skákala od radosti. Keby ma tak strašne nebolela noha, prirodzene. Dwayne povolil stisk a ja som si bez zaváhania vymanila zápästie zo železného zovretia jeho rúk. Keď otvoril ústa, prerušil ho iný hlas. Bol melodický a patril dievčaťu.

„Tak tu si! Hľadala som ťa, Astrid. Och, Dwayne. Asi o tom ešte nevieš, ale oddnes to tu preberám ja," schmatla ma za lakeť a stiahla k sebe.

„Winter," sykol potichu Dwayne...

♦️ ♦️ ♦️ ♦️ ♦️ ♦️

Kútikom oka som si neznáme dievča obzrela. Bola trochu vyššia odo mňa, vlasy mala prefarbené na bielo a oči tmavo-hnedé. Tak moment. Mala ich čierne. Rozhodne boli čierne ako smola. Winter sa škodoradostne usmiala.

„Dwayne," odvetila a pohodlia vlasmi, „Prepáč, že sa s tebou teraz nemôžem porozprávať, ale musím sa postarať o svoju zverenkyňu. Je jednoducho rozkošná," obzrela si ma od hlavy až po päty a žmurkla na mňa, „A zranená," škaredo zazrela na Dwayna, ktorý jej pohľad opätoval. Na moment sa však zadíval tam, kde sa pozerala aj Winter. Priamo na moju nohu. Začala som sa cítiť nepríjemne. Winter nespokojne tľoskla jazykom, čím si znova získala Dwaynovu pozornosť.

„Vy, deti boha Áresa, ste v tomto hrozní. V staraní sa o druhých," povzdychla si a Dwayne sa zhlboka nadýchol.

„Fajn," zavrčal nakoniec, otočil sa a odišiel preč.

„Tak poď, Astrid. Pôjdeme na ošetrovňu, potom zájdeme k tebe, aby si sa dala trochu dokopy a nakoniec sa pôjdeme najesť. Spolu. Pri obede mi všetko porozprávaš, dobre?"

Prikývla som a nechala sa ňou viesť...