Polovičná Krv - Prebudenie [POZASTAVENÉ]

5. Kapitola - Ach, milosrdný spánok!

Iróniou je to, že v každom jednom filme - ktorý som doteraz videla - a kde hlavná hrdinka umiera, jej vždy v posledných sekundách prebleskne mysľou celý doterajší život. Mne však cez myseľ nepreblesklo nič. Možno to bolo preto, pretože sa pán Boh s anjelmi dohodol, že ma medzi sebou ešte nechcú. Alebo preto, pretože odo mňa niekto blondínu v poslednej chvíli odtrhol. Zhlboka som sa nadýchla a zrak sa mi začal znova vracať. Lapala som po dychu a rukami sa držala za hrdlo.

„Astrid!" začula som známy hlas a obzrela sa. Bežala ku mne Melody. Bola bosá a červená sukňa, ktorú mala dnes v noci oblečenú, bola potrhaná. Za ňou bežali Parker a Lily, ktoré nevyzerali o nič lepšie.

„Bohovia!" Melody ma opatrne objala a potom si ma skúmavo obzrela. V očiach sa jej leskli slzy, „Som taká šťastná, že žiješ," rozplakala sa a hodila sa mi okolo krku. Ja som sa zatiaľ dívala na Parker a Lily, ktoré vyzerali akoby prešli peklom a vyšli z neho von len s pár škrabancami, modrinami, odreninami a zničeným oblečením. Ale šťastné, že žijú.

„Čo sa tu, do čerta, deje?" zachrapčala som a nasucho prehltla.

„Fúrie," povedala Lily.

„Ako prosím? Čo ste predtým pili?" opýtala som sa. Toto rozhodne nebol čas na žarty.

„Ony nežartujú. Napadla ťa fúria," povedal tentoraz iný hlas. Mužský. Otočila som sa jeho smerom a zbadala vysokého mladíka s dlhšými blond vlasmi a hnedými očami. V ruke držal meč. Z konca čepele odkvapkávala krv. Takže rekvizita z divadelnej hry to určite nebola. Automaticky som začala cúvať dozadu, ťahajúc so sebou aj Melody, ktorá sa ma držala ako kliešť a odmietala ma pustiť.

„Vy žartujete, že? Toto nie je vhodná doba na žarty," povedala som a zamračila sa, „Verila by som Vám, ak by ste mi povedali, že sa ma práve pokúsila uškrtiť nadrogovaná blondína, naozaj. Bez najmenších pochýb. Ale odmietam Vám uveriť to, že ma škrtila bytosť pochádzajúca z gréckej mytológie," zasmiala som sa.

„Je mi srdečne jedno, či mi veríš, alebo nie. Ja poznám pravdu a ty ju budeš onedlho poznať tiež. Vezmi si svoje veci a odchádzame," prehovoril mladík s mečom v ruke a venoval mi škaredý pohľad. Ten som mu s radosťou opätovala.

„Tak to ani náhodou. Neodídem odtiaľto s niekým, kto v ruke drží meč, z ktorého odkvapkáva krv," zavrčala som a ešte väčšmi sa zamračila.

„Ako myslíš. Pozdravuj fúrie," odvrkol mladík a meč sa rozplynul vo vzduchu. Šokovane som sa dívala na ruku, v ktorej ju pred chvíľou držal. Nerozumela som tomu. Nerozumela som celej tejto situácií, ktorá sa práve odohrávala predo mnou, hoci som si ju neustále prehrávala v hlave. Musí to všetko mať nejaké logické vysvetlenie, no nie? Fúrie predsa neexistujú, sú len v gréckych bájkach a vo filmoch. Kútikom oka som si premerala blondiaka, ktorý stále postával neďaleko nás, nespúšťajúc z nás zrak. Zrejme nebol taký drsný, na akého sa hral, inak by tu už dávno nepostával a nesledoval nás. Melody ma konečne pustila a Parker s Lily mi pomohli postaviť sa. Chrbtom som sa automaticky oprela o stenu, ale okamžite som spravila krok dopredu, aby som sa od nej čo najskôr vzdialila. Parker ma pridržala, aby som ostala stáť vo vzpriamenej polohe a Lily sa uistiťovala, že mám dosť síl na to, aby som dokázala stáť na vlastných nohách bez cudzej pomoci.

„Som v poriadku," povedala som a o krok od nich odstúpila. Potrebovala som priestor. A potrebovala som ho veľa. Momentálne som totiž nebola v stave, kedy by som dokázala zvládnuť prítomnosť inej osoby v mojej intímnej zóne. Aj keď sa jednalo o moje kamarátky, ktoré boli bledé ako steny a ruky sa im neprestávali chvieť. Už len to, že som Melody dovolila aby ma objala, som považovala za taký menší zázrak. Pripisovala som to najmä adrenalínu, ktorý mi stále prúdil v krvi a pomáhal mi prekonať šok. Obávala som sa momentu, kedy prestane účinkovať a ja si naplno uvedomím, čo sa pred pár minútami vlastne stalo. Snažila som sa na to nemyslieť a čo najrýchlejšie to vypudiť zo svojej mysle. Nešlo to, pretože fakt, že sa vás niekto pokúsil zabiť, sa jednoducho zapudiť nedá. Dá sa to iba uzamknúť do najtemnejšej časti vašej mysle a dúfať, že sa k tomu nebudete musieť vracať. Ani o mesiac, ani o rok. Nikdy.

„Mali by sme odtiaľto čo najskôr odísť," prehovorila ako prvá Lily. Nedívala sa však na mňa, keď to povedala, ale niekam za mňa. Veľmi dobre som vedela, kam smeruje jej pohľad.

„S ním?!" vyhŕkla som, „Vy chcete ísť s ním?!"

„Astrid, upokoj sa. Zachránil život nielen nám, ale aj tebe. A jeho priatelia..."

„Sú tu ešte aj iný ľudia, pobehujúci naokolo s mečom v ruke?!"

Zbohom adrenalín a ty, panika, vitaj. Bolo toho na mňa priveľa. Škrtenie, meč a odchod s ľudmi, ktorých ani jedna z nás nepozná. Mala som radšej zostať doma. Ale uvedomila som si to príliš neskoro. Za mnou sa ozvalo povzdychnutie, ktoré ma prinútilo otočiť sa.

„Hysterka," skonštatoval a ja som zostala stáť ako obarená. Obarená a bez slov. Tváril sa znudene a nanajvýš otrávene, „Neskôr, sa mi za to poďakuješ," oznámil mi a pohol sa ku mne. Zrejme som mala začať utekať, ale pri pohľade na jeho postavu a dlhé svalnaté nohy, bolo nad slnko jasnejšie, že by ma poľahky chytil. A ak zoberieme v úvahu to, že on mal tenisky a ja lodičky, nemohlo byť o víťazovi najmenších pochýb. Z vrecka čiernej mikiny vytiahol malú fľaštičku s modrastou tekutinou a priložil mi ju pod nos. Do nosa mi v momente udrela odporná sladkastá vôňa a ja som okamžite odskočila dozadu. Nohy som mala odrazu neisté a viečka mi klesali pod ťarchou únavy, ktorá ma náhle zmohla.

„Č-čo to je?" boli posledné slová, ktoré som stihla povedať, než sa nado mnou uzavrela tma...