Polovičná Krv - Prebudenie [POZASTAVENÉ]

4. Kapitola - Bar u "Zlostných" žien - 3. Časť ...

Hneď ako sme ja a Melody dopili svoje kokteily, nás Lily a Parker vytiahli na tanečný parket. Lily si zobrala na starosť Melody a mňa pod svoje ochranné krídla zas vzala Parker.

„Tak? Čo na to povieš?" kričala, pretože inak by som ju nemala ani najmenšiu šancu počuť.

„Nie je to tu až také zlé, ako som si predstavovala," pripustila som a Parker sa uškrnula. Opatrne som sa vlnila na parkete a dávala si pozor, aby som do nikoho omylom nevrazila. Parker to však bolo úplne jedno. Presne ako ľuďom, do ktorých náhodou vrazila lakťom, či rukou. Nezastavila sa a oni tiež nie. Tancovala som tam ešte hodnú chvíľu, než som sa rozhodla odísť a prenechať parket skúsenejším a odvážnejším tanečníkom. Tými odvážnejšími som myslela hlavne tých, ktorým už v žilách namiesto krvi figuroval alkohol.

„Parker!" skríknem, aby som upútala pozornosť svojej priateľky. Tá sa otočí tvárou ku mne a spýtavo nadvihne jedno obočie.

„Toaleta!" znova zakričím a Parker ukáže na schody, vedúce na poschodie.

„Vďaka!"

Začnem sa predierať davom. Trochu mi to pripomína slalom medzi obrovskými kužeľmi a trochu zasa prechod cez zamínované pole. Niektorí sú už totiž podgurážení natoľko, že by mylné štuchnutie do plieca hneď považovali za výzvu do súboja a ostatní si ma obzerali ako korisť, na ktorú sa práve chystajú zaútočiť. Oni boli predátormi a ja nevinná korisť. Keď som si to prvýkrát všimla, hneď som si spomenula na jeden dokument, ktorý som raz videla na Animal Planet. Ten pohľad bol skoro úplne identický a zhodoval sa s pohľadom dravca. Keď som sa dostala k schodisku, uľahčene som si vydýchla a vyšla nahor. Bolo to tam oveľa pokojnejšie ako dole. Tiež sa tu nachádzal bar - oveľa menší od toho na prízemí - s rôznymi druhmi alkoholu, zopár čiernych kožených a draho vyzerajúcich gaučov a tiež sklenené dvere, vedúce na obrovský balkón. Prejdem okolo nich až dozadu, kde sa v slabo osvetlenej chodbe, nachádzajú dvoje bielych dverí. Otvorím dvere s označením Ladies a vojdem dovnútra. Okrem mňa a môjho odrazu vo veľkom zrkadle, ktoré takmer pokrýva celú jednu stenu, tu nikto nie je. Zhlboka sa nadýchnem a postavím sa pred jedno z mnoha umývadiel. Mám sto chutí umyť si tvár, ale viem, že moje líčenie by to rozhodne neprežilo. A Lily tiež nie. Ak by zistila, že som jej umelecké dielo - nad ktorým strávila celú hodinu - zničila behom dvoch minút. Obzriem sa okolo seba a následne sa opäť zahľadím do zrkadla, skúmajúc svoju tvár. Veľké modré oči, zvýraznené dymovým líčením a bordovo-červené pery. Dlhšie blond vlasy som mala rozpustené a moje oblečenie sa skladalo z čiernych lodičiek, čiernych legín, bordového trička a sivého kardigánu posiateho flitrami. Počas dnešného večera som videla kopec žien, ktoré boli oblečené oveľa lepšie, vyzývavejšie a farebnejšie. A boli tak aj nalíčené. Ja som so svojím výzorom dokonale zapadala do šera klubu, ktoré sem tam osvetlil zelený, modrý alebo červený reflektor. Pokojne by som sa mohla nazvať nevýraznou a fádnou. A možno som ňou vďaka tomu nebola. Posledný raz som sa pozrela na svoj odraz v zrkadle a vyšla von z toalety. Pred dverami stáli dve ženy a obe práve fajčili. Neznášala som cigaretový dym. Keď som sa ich chystala obísť, vyššia z nich mi rukou zablokovala cestu. Zmätene som zastala a obzrela si ju od hlavy až po päty. Mala dlhé blond vlasy skoro až po pás a hadie zelené oči, ktoré neveštili nič dobré. Oblečené mala červené šaty s hlbokým výstrihom, siahajúce nad kolená. Na moje pomery bola oblečená dosť vyzývavo, ale každý máme svoj vkus, no nie? Už dávno som sa naučila, že súdiť ľudí podľa toho ako sa obliekajú, nie je veľmi spoľahlivé.

„Môžem Vám pomôcť?" slušne som sa opýtala. Blondína sa na mňa zaškerila a vedľa nej sa postavila čiernovláska, ktorá mala na sebe len o kúsok viac oblečenia. Presnejšie to bola červená koženka, ktorá jej nesiahala ani po pás. Parker mala pre takéto typy jednoznačné pomenovanie. Ja som sa ho však neodvažovala vysloviť nahlas a preto som sa radšej rozhodla mlčať, očakávajúc ako sa celá táto situácia vyvinie a ako skončí. Čiernovláska si poslednýkrát potiahla z cigarety a pustila ju na zem, kde ju zašliapla opätkom červenej lodičky. Už-už som jej chcela povedať, že zem nie je popolník, ale ovládla som sa. Moralizovanie by mi v tejto chvíli vôbec nepomohlo.

„Môžeš, polovičná," odpovedala čiernovláska a zadívala sa mi priamo do očí. Boli... Červené. Dala si kontaktné šošovky? Asi má rada upírov.

„Polovičná? Čo tým myslíte? Bola by som rada, ak by ste dali dole tú ruku, rada by som sa vrátila k svojim kamarátkam. Určite ma už hľadajú," vyhlásila som a čakala, kým blondína spustí ruku nadol a umožní mi tak odtiaľto odísť. Nestalo sa tak. Namiesto toho zahasila cigaretu o stenu a naširoko sa usmiala. Jej úsmev bol desivý.

„Veď oni ťa nakoniec nájdu," šepla a ja som sa odrazu ocitla chrbtom pritlačená k stene, lapajúc po dychu. Tá šialená blondína ma škrtila! A čiernovláska sa ju vôbec nepokúšala zastaviť. Začala som blondínu búchať po rukách a kopať. Malo to však nulový účinok. Je vari z betónu, alebo železa? Moja snaha o oslobodenie ma stála zvyšnú energiu a kyslík, ktorý mi ešte ostal. Zrak sa mi začal zahmlievať. Cítila som ako slabnem. Moje zovretie okolo blondínkyných zápästí povolilo a ruky mi bezvládne klesli vedľa tela. Pred očami mi plávali čierne bodky, ktoré sa zväčšovali a zväčšovali. Už som nevidela blondínkynu tvár. Nevidela som nič. Naozaj umriem na mieste, ktoré sa volá bar u Zlostných žien, zaškrtená ženou?