Polovičná Krv - Prebudenie [POZASTAVENÉ]

8. Kapitola - Dcéra Artemis...

„Konečne doma," vydýchla Judy, ktorá odrazu stála vedľa mňa. Prekvapene som nadskočila a drgla do Melody, ktorá sa zatackala o pár krokov vzad.

„Skôr ako sa pôjdeme najesť, sa u niekoho musíme na chvíľu zastaviť, ak vám to neprekáža," oznámil nám Zachary.

„Je to veľmi ďaleko od miesta, kde sa nachádza jedlo?" opýtala sa Lily. Zachary sa zasmial.

„Nie, je to hneď vedľa," odpovedal a mávol rukou, aby sme ho nasledovali. V tichosti sme za ním kráčali a obzerali sa okolo seba. Vyzeralo to ako vo filme. Dosť nerealistickom filme a s nálepkou fantasy.

„Ešte stále tomu nemôžem uveriť," šepla Lily, behajúc zo strany na stranu. Ak by sa hýbala ešte rýchlejšie, pokojne by mohla ísť cez Halloween za Flesha. Ryšavé vlasy za ňou poletovali ako plášť.

„Môže ju niekto chytiť skôr, než sa zgúľa z kopca, alebo spadne z útesu, prosím?" prehovorila som a nespúšťala z nej zrak.

„Bol by tu aspoň pokoj," prehovorila Parker, uškŕňajúc sa. Keď som na ňu škaredo zazrela, smiech ju veľmi rýchlo prešiel.

„Ako si želáš. Ale za ruku ju držať nebudem," upozornila ma a schmatla Lily za ruku, ťahajúc ju späť na cestu.

„Poď Lily, nechceme aby si sa nám stratila v džungli, no nie?" počula som ako jej Parker dohovára. Len som nad nimi krútila hlavou. Melody kráčajúca vedľa mňa, si ma zas a znova premerala pohľadom.

„Si si istá, že si v poriadku?" opýtala sa.

„Áno. Nie. Neviem? Stále si nie som istá, či len nie som zdrogovaná a toto celé, nie je len halucinácia nejakej kvalitnej drogy," povedala som a rukou si prehrabla vlasy. Dosť silne som pochybovala, že by ma obyčajný štípanec do ruky, presvedčil o tejto realite. Realite, kde sa nachádzam na opustenom ostrove a štyria neznámy ľudia mi oznámia, že sú polobohovia. A ja tiež. Znelo to dosť nerealisticky.

„Sme tu," vytrhol ma z myšlienok Zacharyho hlas. Stáli sme pred hlavnou chatkou, ktorú som mala možnosť vidieť už z kopca.

„S niekým vás zoznámime," povie Zachary a otvorí dvere, „Až po vás," kývne rukou.

„Ja som šla prvá do tej malej búdky. Teraz je rad na vás," otočila som sa k svojim priateľkám. Lily, stojaca vedľa Parker, bez zaváhania vošla dovnútra. A hneď o sekundu vystrčila von svoju ryšavú hlavu.

„Žiadne mučiace nástroje tu nie sú. Ale je tu jedlo," dodala a znova zmizla vnútri.

„Myslí aj na niečo iné, ako je jedlo?" opýtala som sa a vošla za ňou.

„Nie," zhodli sa v odpovedi Parker a Melody. Povzdychla som si a obzrela si halu, v ktorej sme sa práve nachádzali, čakajúc na našich sprievodcov. Tí postupne vošli dovnútra a zhodili z pliec svoje batohy.

„Kto tu žije?" opýtala sa Melody.

„Sam. Je niečo ako náš mentor," odpovedala Judy.

„Aj on je... Poloboh?"

„Prirodzene," usmiala sa Judy, „Poďte, pracovňu má na poschodí."

S Melody sme si vymenili zvedavé pohľady a vybrali sa k schodom. V duchu som sa zatiaľ modlila, aby sa z tohto miesta nevykľula psychiatrická liečebna...

♦️ ♦️ ♦️ ♦️ ♦️ ♦️

Sam rozhodne nebol len tak nejaký mentor. A ak som očakávala milého postaršieho pána, tak som sa neuveriteľne mýlila. Sam bol v skutočnosti vysoký chlap ako hora, ktorý nemal viac ako tridsať rokov. Okrem prísneho výrazu tváre, jeho nepriateľov zastrašoval aj fakt, že bol samý sval. Jeho zjav ma uvádzal do rozpakov.

„Vitajte na ostrove Polobohov!" privítal nás Sam, hneď ako sme vošli do jeho pracovne.

„Ahoj, Samy," pozdravila sa Judy a posadila sa mu na stôl. Pri pohľade na jej rozosmiatu tvár sa jeho široký úsmev ešte zväčšil.

„Takže mentor, áno?" prehovorila Parker a behala pohľadom z jedného na druhého. Sam konečne odtrhol svoj pohľad od Judy a zadíval sa späť na nás.

„Presne tak, som ich mentor," prikývol a vstal zo stoličky, „Verím, že moji zverenci vám už určite povedali o čo tu vlastne ide."

„Máte na mysli to, že sme polobohovia?" opýtala som sa, „Alebo to, že v našom svete, kde som šťastlivo prežila dvadsať rokov bez väčšej ujmy na zdraví, nám hrozí smrť?"

„Presne tak," prikývol a ja som sa obzrela okolo seba, hľadajúc niečo na sedenie. Obávala som sa totiž toho, čo bude nasledovať.

„Môžem si sadnúť?" ukázala som na gauč, ktorý sa nachádzal hneď za mojím chrbtom a Sam prikývol.

„Necítite sa dobre?"

„Povedzme, že dnes nemám svoj deň. Všetko o čom som do dnešného dňa len čítala, začalo naberať realistickú formu. Je to celkom desivé," prešla som ku gauču a doslova sa naň zvalila.

„To, čo ste dnes prežili, bolo po celý čas súčasťou vášho života. Len ste to nevideli. Môže za to kúzlo, ktoré sa prelomí na začiatku dvadsiateho roku života. Alebo keď sa dostanete na ostrov. Mágia tvorí náš svet. A do tohto sveta, od dnešného dňa patríte aj vy," vysvetlil nám a ja som zavrela oči. Kam sa na túto situáciu hrabe J. K. Rowlingová s Harrym Potterom. Za jeden deň mám dosť podnetov na to, aby som napísala vlastný fantasy román. Podľa skutočných udalostí. Nevedela som či mám plakať, alebo sa smiať. Zostávalo mi iba dúfať, že keď sa poriadne vyspím, všetko bude mať jasnejšie farby. Môj krk teda určite áno.

„Vaši zverenci nám nevedeli povedať, o akých božských rodičov, sa jedná. Viete nám to povedať Vy?" prehovorila Melody a ja som otvorila oči, dívajúc sa na jej chrbát.

„S istotou môžem povedať, že sú to všetko bohyne. Každá z vás štyroch má nevlastnú matku, však?"

„Prečo sa to pýtate, keď to veľmi dobre
viete?" opýtala som sa už celkom otrávená.

„Ospravedlňte ju. Na túto tému je Astrid veľmi citlivá."

A prečo nie? Svoju matku som videla raz. Jeden jediný raz. Z diaľky. Ako odchádza preč, bez jediného slova. Bez rozlúčky. Prijala by som aj to, keby povedala, že odchádza kvôli mne. Takto som nevedela nič. Radšej by som na ňu nemala žiadne spomienky ako túto jednu, ktorá mi bola úplne nanič. Presne ako moje priateľky.

„To je v poriadku. Aj ja som sa cítil rovnako. Ale aby som ti odpovedal na tvoju otázku... Poznám vaše matky."

Šokovane som zaklipkala očami.

„Kto?" vypadlo zo mňa.

„Parker, tvojou matkou je bohyňa Afrodita. Lily, u teba je to bohyňa Iris. Melody, bohyňa Aténa a tvojou matkou, Astrid, je bohyňa Artemis."
Mlčky som sa na neho dívala a čakala, že sa zasmeje a povie, že to bol len žart.

„Moment. Moja nevlastná sestra miluje grécku mytológiu, takže sa v tom trochu viem pohybovať. Ste si istý? Nie je to iná bohyňa na a? Artemis nemala žiadne deti. Vôbec," dodala som.

„Tak teraz jedno má. Vás Astrid."

Ahoj!

Ďalšia časť po dlhšej dobe. Túto časť som písala najdlhšie zo všetkých, pretože sa mi písala najťažšie. Aj keď nie je taká, aká som si predstavovala že bude, dúfam, že sa Vám páčila.

S pozdravom Vaša Harley 🐺💙