Polovičná Krv - Prebudenie [POZASTAVENÉ]

2. Kapitola - Bar u "Zlostných" žien - 1. Časť ...

Parker pred nami kráčala tanečným krokom, zatiaľ čo ja, Lily a Melody sme sa ledva vliekli. Oči sme mali ešte stále zlepené spánkom a na nohách sme stáli len vďaka rannej káve.

„Nemôžeme sa otočiť a nenápadne sa vrátiť do bytu? Možno si ani nevšimne, že sme zmizli," navrhla Lily a nespúšťala zrak z Parker, ktorá bola pár krokov - alebo lepšie povedané metrov - pred nami. Tá ponuka znela lákavo, naozaj. Vynechať ranný beh a vrátiť sa do vyhriatej postele, mi teraz prišlo oveľa lepšie ako výhra v lotérií.

„Nie, predsa sme Parker sľúbili, že s ňou pôjdeme behať," rázne namietla Melody a mračila sa na Lily, ktorá sa teraz pozerala na mňa.

„Astrid o tom zrejme uvažuje, čo znamená, že až taký zlý nápad to nie je," uškrnula sa a Melody na mňa vrhla zhrozený pohľad, ktorý ma znova vrátil do reality.

„Pôjdeme behať," povedala som s dôrazom na slovo behať. Týmto som považovala túto tému za uzavretú a našu poradu za úspešne skončenú. Parker odrazu zastala a otočila sa tvárou k nám. Už len pri pohľade na ňu mi bolo jasné, že veľmi dobre vedela, čo sa dialo za jej chrbtom.

„Koniec porady?" opýtala sa a všetkým nám venovala obviňujúce pohľady.

„Áno," povedali sme všetky tri naraz a došuchtali sa k Parker, ktorá si založila ruky na prsiach. Teraz mi pripomínala učiteľku v materskej škôlke, ktorá sa práve chystá pokarhať deti. Lily sa došuchtala ako posledná s otráveným výrazom na tvári.

„Prečo sa tváriš tak kyslo, Lily? Robíš to hlavne pre seba a pre svoje zdravie," poučovala ju Parker a Lily odula ústa.

„Ale ja som spokojná so svojimi kilami navyše," odvetila a tiež si založila ruky na prsiach. S Melody sme skákali pohľadom z jednej na druhú, očakávajúc vývoj tejto situácie. Jediné čo sa však dialo bolo to, že sa na seba obe mračili a odmietali pred druhou uhnúť pohľadom.

„Čo ste posledné dni pozerali Animal Planet, alebo čo? A práve dokument o vlkoch?" opýtala som sa ich a obe sa pozreli mojím smerom. S nadvihnutým obočím.

„Alebo hráte súťaž v tom, kto dlhšie vydrží udržiavať očný kontakt?" pokračovala som a Melody vedľa mňa sa zasmiala. Zrejme ako jediná pochopila moju narážku o vlkoch, alebo jej táto situácia prišla mimoriadne vtipná.

„Skončili ste? Ak ste si nevšimli, ste jediné, ktoré na sebe majú mikinu," podotkla som. Ja a Melody sme na sebe mali len tričko na ramienka a zakaždým keď zafúkal svieži ranný vietor, nám na rukách vyskočili zimomriavky. V tejto chvíli by som bola oveľa radšej, ak by som si doma zabudla mobilný telefón a nie mikinu. Ale aspoň som naisto vedela, že jar je vo svojom počasí rovnako zradná a nepredvídateľná ako jesenné prehánky. Parker a Lily spustili ruky k bokom.

„Tak teda poďme bežať!" radostne zavelila Parker a klusom sa vybrala k najbližšej lavičke, aby si previazala šnúrky na bežeckých topánkach a trocha sa rozcvičila. Presne ako to mala vo zvyku.

„Fakt vďaka, Astrid. Bola som takto blízko k tomu, aby som nás odtiaľto vyslobodila," povedala Lily a spomínanú vzdialenosť mi ukázala pomocou priestoru medzi jej palcom a ukazovákom.

„Ako som to, do čerta, mala vedieť?" nechápala som.

„Ak nad tým trochu porozmýšľaš, možno na to prídeš. A Melody ti určite rada pomôže," potľapkala nás po hlave a odišla za Parker. Pri pohľade na Melody som vedela, že je rovnako zmätená ako ja. Aspoň som sa ako idiot necítila sama...