Silent Soldier ✔️

8. Krv

Tie dva dni bez Buckyho ubehli rýchlejšie, ako si Ness predstavovala. Podarilo sa jej ukradnúť celkom šikovný počítač. Nebol pomalý, čo bola jedna z najdôležitejších vecí. Grafika bola tiež super a podarilo sa jej tam nasťahovať všetky potrebné programy, ktoré potrebovala. Bol sivý a malý.

Okrem toho vlastne posledné dni nič nerobila. Čas strávila iba vo svojej cele. Snažila sa nabrať, čo najviac energie na misiu, ktorá nasledovala už na druhý deň. Už niekoľko hodín si hádzala o stenu svoju loptičku, ktorú tu má snáď odjakživa. Nerozmýšľala. Nemala o čom. Tak len pozerala, ako sa jej loptička odrazí a potom vráti späť do ruky. Nikto k nej neprišiel dobré dva dni, okrem agentov, ktorí jej nosili trikrát do dňa jedlo. Ani jej vlastná doktorka Sofi. Ale nebrala jej to za zlé. Bol víkend a mala právo si oddýchnuť. Už by mala ísť spať, pretože je hlboká noc a ráno ide na misiu. Pred pár hodinami sa prebrala z ďalšieho zlého sna. Znova jej nedal zaspať.

Vedela, že sa Bucky už vrátil, no nechcela ísť za ním. Chcela ho nechať, aby si oddýchol. Určite bol unavený. Bola aj možnosť, že teraz nespal. Takže teraz tam nechcela chodiť.

Ešte raz skúsila, či by sa jej nepodarilo zaspať. Dlhšie sa v posteli prevaľovala. Nakoniec to dokázala. Tentokrát sa jej našťastie nič hrozné nesnívalo a spala bez problémov. Ráno ju zobudil budík, ktorý si nastavila večer pred tým. Lenivo zahundrala a otočila sa na druhý bok. Budík zvonil hodnú chvíľu. Napokon vydala porazený povzdych, postavila sa a vypla ho. Unavene si pretrela oči a snažila sa zaostriť na hodiny.

Plánovala ísť ešte do telocvične, však čas jej to nedovolil. Tvár si opláchla studenou vodou z umývadla, aby sa trochu prebrala. Pozrela sa pre istotu ešte do zrkadla, v ktorom bol jej odraz. Bez známky nejakého citu sa utrela a začala si na seba dávať čiernu uniformu.

Vybrala sa už na cestu, aj keď mala síce ešte desať minút. Bolo ráno a v uniforme nemôže ísť cez deň v normálnom výťahu ako ostatní. Pre takéto prípady používa tajný výťah, ktorý používajú iba agenti. Alebo v tomto prípade Ness.

Pohmkávala si do rytmu nejakej pesničky, ktorá sa jej náhodou vybavila v hlave, kým ju neprerušilo cinknutie. Objavila sa v odľahlej časti budovy, do ktorej chodí vážne len málokto. Táto misia bola dosť tajná, ako každá iná. Nemohla sa premávať po budove v uniforme. Čo keby tam bol niekto z polície alebo zo S.H.I.E.L.D.u. Nebezpečný bol aj výťah, ktorým jazdila k Buckymu. Hydra si na bezpečnosť dosť potrpí. Cestu k východu s čakajúcim odvozom už poznala z pamäti. Nemusela sa ani zastavovať. Rovno prišla k stolu so zbraňami a začala si upevňovať všetko, čo potrebovala. Agenti, ktorí išli s ňou, si tiež upevnili pár posledných vecí a nasadli do auta.

Ness si dala masku a nasadla do zadu druhého auta. Na agentov kývla. Oni naznačili svojim kolegom v aute vedľa, že môžu ísť ako prví.

~~~~

Sofi práve dokončovala testy krvi, ktorú doniesla jej zverenkyňa. Z výsledkami bola spokojná, pretože všetko im vyšlo tak, ako malo. Preložila posledné skúmavky na druhý stôl a zapísala niečo do spisu, ktorý následne zavrela a zobrala do rúk.

,,Idem za šéfom!" zakričala kolegyni, ktorá pracovala na druhej strane laboratória.

,,Beriem na vedomie!" ozvalo sa naspäť. Sofi sa usmiala a odišla. Vo výťahu stlačila potrebné tlačítko. Otvorila si ju ešte v ruke,  skontrolovala, či má naozaj všetko. Potom zložku zavrela a vystúpila z výťahu. Rýchlim krokom sa vybrala chodbou a zaklopala na jedny drevené dvere. O chvíľu sa ozval povel a vošla dnu.

,,Pane, mám výsledky!" vyhlásila so širokým úsmevom a ukázala onú zložku.

,,Výborné! Ako dopadli?" potešil sa Pierce a oprel sa o svoj drevený stôl oboma rukami.

,,Dneska vás poteším!"

~~~~

,,Mám všetko?" spýtala sa pre seba Sofi a poobzerala sa okolo seba, či náhodou niečo nezabudla. Kľúče si strčila do vrecka bundy a kabelku si prehodila cez plece. Pre istotu ešte raz prešla celé laboratórium. Jej kamarátka odišla trochu skôr, takže ostala sama. Z laboratória vyšla a zamkla ho za sebou. Bolo koniec pracovnej doby, čiže väčšina ľudí bola už doma. Alebo aspoň na ceste domov. Ticho, ktoré panovalo na chodbách, prerušovalo klopkanie jej topánok.

Pozerala sa pred seba a chcela ísť k výťahu, ale započula divné šuchotanie, ktoré ju prinútili zastaviť. Nevedela to rozoznať, tak sa započúvala lepšie. Nakoniec sa za tým vydala, pretože to neznelo nebezpečne. Odbočila do neosvetlenej chodby a zvuk sa začal  stupňovať. Túto časť nepoznala. Nechcela sa dostať do problémov. Vedela, že nemá strkať nos do niečoho, do čoho nemá. V tomto momente ju viedla zvedavosť.

Na konci tmavej chodby, ktorá už nikde neviedla, svietilo jemné svetielko. Poobzerala sa pre istotu okolo seba. Nikto tam nebol, okrem nej. Zapla si svetlo na mobile a posvietila na to, z čoho vychádzalo tá žiara. Boli to tlačítka... Od výťahu. Sofi si prekvapene sa narovnala a so zatajeným dychom posvietila na celé dvere výťahu. Miestami boli zhrdzavené. Bolo vidno, že prevádzke to nejako neublížilo. Zvuk ustal a ozvali sa nechutne škrípavé zvuky. Skúsila si ho privolať. Výťah sa spustil dole a znova sa začali ozývať zvuky starých strojov. Naraz sa dvere otvorili a Sofi skoro vypadol mobil z ruky.

,,Prečo je tu toľko krvi?!" spýtala sa sama seba moc nahlas, až sa to tichom ozvalo. Skoro celý výťah bol pokrytý krvou. Sofi sa začala nevedome triasť strachom, do výťahu však vstúpila. Snažila sa stúpať na miesta, kde červená tekutina nebola. Bolo tam veľa tlačítok, ale najpoužívanejšie zrejme boli iba dva.

Rýchlo stlačila tlačítko na deviate poschodie a dúfala, že nikoho nestretne. Stroje začali pracovať a výťah sa začal zdvíhať nahor. Pach krvi dráždil Sofiin nos, zapáchalo to hrozne a žena sa snažila nedýchať. Keď sa dvere konečne otvorili, rýchlo odtiaľ vybehla a snažila sa nadýchnuť čistého vzduchu. Nestihla sa ani poriadne poobzerať a chodbou sa začali ozývať kroky dvoch agentov. Žena sa rýchlo spamätala a schovala sa za najbližší roh chodby.

,,Čo robí zase ten sprostý výťah?" ozvala sa jeden hlas.

,,Nerieš to. Už je starý a divím sa, že sa ešte nerozpadol na prach," zaznel druhý v tichu.

,,Niekoho sem pošlem, nech to tu uprace," ozval sa názor prvého muža, kým nezmizli za dverami.

Sofi vyšla zo svojho úkrytu a vrátila sa na miesto, na ktorom bola pred chvíľou. Na podlahe bola ďalšia krv, ktorá tvorila menšiu cestičku. Sofi si ju všimla a začala ju nasledovať. Viedla ju rôznymi chodbami a končila za dverami, ktoré poznala veľmi dobre. Celú cestu sa modlila, aby to nebola pravda. Musela tam ísť, ale pred dverami sa ešte zastavila. Váhala. Má tam ísť? Možno Ness potrebuje jej pomoc a ona len stojí pred dverami a váha, aj keď jej môže ísť o život.

Ruka sa jej triasla. Mala ju pár centimetrov od kľučky, stále váhala. Konečne sa odhodlala a dvere otvorila. Naskytol sa jej nepríjemný pohľad na Ness, ktorá ležala vo svojej vlastnej krvi a sem-tam so sebou škubla. 

,,Pane Bože, Ness!" vykríkla prekvapene Sofi. ,,Ness! Počuješ ma? Ness!" snažila sa ju prebrať, odpovede sa nedočkala. Jemne jej nadvihla očné viečka, aby jej mohla posvietiť svetielko z mobilu do očí. Zorničky jej reagovali. ,,Ness!" ešte raz ju potriasla, no márne. Skúmavo si prezrela celé jej telo, aby našla príčinu krvácania.

Pri nohe sa pozastavila. Z diery stále vyvieralo trošku krvi. Spomenula si na lekárničku, ktorú jej Ness kedysi zobrala. Zázrakom jej skončil pohľad na jemne vytŕčajúcu škatuľku z pod postele. Všimla si ju iba pri aktuálnom uhle pohľadu. Rýchlo ju odlepila od postele a otvorila.

,,Čo ti to urobili?" spýtala sa smutne, keď si obzerala ranu na nohe. Bola celkom hlboká a potrebovala zašiť. Nohavice jej viacej natrhla a ranu očistila. Potom vytiahla z lekárničky ihlu aj niť, s ktorou sa zašívajú rany. Nevedela odkiaľ to má, v tejto chvíli sa to rozhodla neriešiť. ,,Teraz to trochu bude bolieť... Prepáč..."

Ahoj!
Tak som tu s novou kapitolou. Chcela som sa spýtať, ako sa vám príbeh páči? A čo si myslíte, čo sa stane nabudúce? Svoj názor mi môžete napísať do komentárov, budem len rada.❤️

P.S. ironspiderr píše super príbeh o Spider-manovi menom Celestial. Ak tak sa pozrite.