Silent Soldier ✔️

16. Možno...

,,Dobre ty tu a ty tam," rozdelil Rumlow Ness a Buckyho do svojich izieb a pritom ukázal na jednu izbu po svojej pravici a na druhú na konci chodby. Žena sa to nepáčilo, protestovať sa neodvážila. Iba nad tým pokrčila nosom a to bolo všetko.

,,Môžem s ním ešte hovoriť osamote?" spýtala sa opatrne a nadvihla opatrne obočie. 

,,Dvadsať minút, viac nie," rozhodol asi štyridsať ročný agent.

,,Dobre, ďakujem," jemne sa Ness usmiala a zatiahla Buckyho do jednej z izieb.

,,O čom chceš hovoriť?" začudoval sa, keď zatvorila za sebou dvere. 

,,Máme len dvadsať minút, takže si sadni na zem a počúvaj," rýchlo mu prikázala a sama aj tak urobila a oprela sa o drevenú stenu oproti posteli. Bucky poslúchol a sadol si hneď vedľa nej.

,,Tak o čo ide?" vľúdne sa opýtal.

,,To, čo sa medzi nami stalo... Bucky..." povzdychla si a zagestikulovala rukami. Očami hľadala na zemi slová a odvahu sa spýtať to, čo chcela. ,,Čo presne ku mne cítiš?" vyslovila s veľkým nepokojom v srdci.

Buckyho sa nad tou otázkou zarazil. Cíti k nej vlastne niečo? Niečo určite. Keď s ňou bol, tak sa cítil slobodný. Pri nej sa mohol cítiť uvoľnený a nemyslel na to všetko zlé, čo sa udialo a ešte udeje. Žeby to bola napokon láska? Možno. To nevedel úplne. Bol nadšený, keď jej v očiach zasvietila, čo i len malá iskra radosti. Páčilo sa mu, ako sa tvári, keď premýšľa nad niečím dôležitým a snaží sa vymyslieť ten najlepší plán. Po tom všetkom to asi bude pravda. Má ju rád.

,,Bucky. Odpovedz mi, prosím. Potrebujem to vedieť," naliehala. Chcela to vedieť. Musela. Neskôr nebudú mať čas toto rozoberať a potom im najmenej vymažú pamäť. Svojim zrakom sa snažila nájsť aspoň niečo v jeho očiach, ktoré sa upierali na stenu pred ním. Po chvíli, bohužiaľ, uhol. No podarilo sa jej zachytiť malú iskru.

,,Sám neviem," vydýchol skleslo. 

,,Takže cítiš niečo viac?" zachvela sa.

,,Asi to tak bude," priznal a začervenal sa. Ness už nič nepovedala, nechcela. Do očí sa jej nahrnuli slzy šťastia a vyčaril sa jej veľký úsmev.

,,Takže sme... kamaráti? A nezabiješ ma v spánku?" zasmiali sa obaja a chlap do toho súhlasne prikývol. Nastalo chvíľkové ticho. ,,Vieš prečo som sa dostala v Hydre až tak vysoko?" spýtala sa po niekoľkých minútach mlčania. On jej na to záporne pokrútil hlavou. ,,Najskôr chceli využiť moje vedomosti. Stále neviem z akého dôvodu. Možno, že som v minulosti pracovala na nejakých strojoch, alebo podobne. Na to si nespomínam. Potom, keď už vyčerpali všetko, čo chceli, tak ma začali cvičiť. Ale stále som im pomáhala robiť s počítačmi. Niekedy mi vymazali pamäť a potom ma naučili všetko nové, čo potrebovali. Niečo si ešte stále pamätám. Úprimne, nie som za to rada... Ja som to nechcela... No nezostáva mi nič iné." Chcela ešte toho povedať dosť, ale musela sa trochu vydýchať. ,,Za tie roky som si nadobudla menšie postavenie. Ani neviem ako. A ak mám povedať úprimne, už neverím tak silno, že sa odtiaľto nejako dostanem. Ale stále dúfam aj v tú najmenšiu možnosť."

Už si nebola istá, či mu chce povedať práve všetko. Nechcela ho teraz zaťažovať. Potom by mu aj tak vymazali pamäť. No nemohla dopustiť, aby jeho city ovplyvnili jeho boj. Je tu stále šanca, že jeho boj to vôbec neovplyvní, však... stále môže. Ness dúfala aj v tú najmenšiu šancu, aj keď sa to mohlo zdať nemožné.

,,Úprimne... Neviem kam týmto rozhovorom smerujem," povzdychla si a pozrel sa mu rovno do očí. ,,Jednoducho chcem, aby si si zapamätal jednu dôležitú vec, čo najdlhšie, ako budeš môcť. Čokoľvek sa stane, v dobrom, či v zlom, vždy stoj pri svojom najlepšom kamarátovi a pri tom, kto ti najviac pomohol." Bucky na to len chápavo prikývol. Nevedel, čo jej má povedať. Po tom všetkom...