Silent Soldier ✔️

9. Bolesť? Nie, Ďakujem

,,To nie je fér! Za dva dni sa taká strašná rana nezahojí!" protestovala Sofi proti svojmu zamestnávateľovi. Ten sa len uchechtol. Bolo vidieť, že už stráca trpezlivosť.

,,Pozrite sa," začal ešte celkom pokojne. ,,Ak sa vám niečo nepáči, môže ísť na misiu rovno aj dnes. Takže ak už nič nepotrebujete, tak vypadnite z mojej kancelárie!" tentoraz na ňu zakričal so stupňujúcim sa hlasom a ukázal na dvere.

So Sofi to poriadne myklo a uvedomila sa. Zovrela svoju kabelku pevnejšie a vybehla z jeho kancelárie. Na chodbe sa smutne posadila na stoličku, položila si tvár do dlaní a spustilo sa jej pár sĺz.

~~~~

Prvé, čo Ness ucítila hneď potom, ako sa prebudila, bola prenikavá bolesť v nohe. Bolestne si povzdychla a začala sa dvíhať do sedu.

,,Radšej lež," zastavil ju hlas, ktorý poslúchla a ľahla si späť. ,,Ako sa cítiš?"

,,Ako asi, Sofi?" vydržala zo seba namáhavo a presunula na ňu pohľad.

,,Čím ťa to bodli?" naklonila smutne hlavu na jednu stranu.

,,Misia nevyšla presne podľa plánov, ale to hlavné som zvládla," zahovorila ležiaca blondínka. Na druhý pokus sa posadila a chrbtom sa oprela o stenu.

,,Presunula som ti o deň misiu. Len tak mimochodom..." povedala nezaujato doktorka a niečo si pozrela v zložke, ktorú držala v ruke

,,A prečo? Veď ja som v poriadku," vyhŕkla Ness a vyskočila rovno na nohy, aby jej to dokázala. To nebol veľmi dobrý nápad, pretože sa jej noha podlomila a začala padať na posteľ. Jej reakcia bola rýchla a jej ruky sa v okamihu presunuli pod ňu, čím ju pripravili o pád. Sofi tiež zareagovala a hneď vyskočila zo stoličky. Jej ruky sa nahli k padajúcej žene. No pomoc už nepotrebovala. ,,Dobre, tak možno nie," uznala a radšej sa usadila na posteľ.

,,Mala by si oddychovať. Aspoň kým môžeš..." povzdychla si doktorka a znova sa posadila na stoličku. ,,V nohe máš niekoľko stehov," pokračovala, ,,ale čoskoro sa ti to vylieči, vďaka tomu séru."

~~~~

Bucky sa nervózne prechádzal po svojej cele. V jeho vnútri ho ovládal veľmi divný pocit. Pocit, ktorý vravel, že sa niečo zlé stalo. Bol veľmi rozrušený, pretože takíto pocit nemal už dávno a všetko sa mu zdalo ako nezmysel. Nevedel, čo robiť. Nevedel, ako sa upokojiť. Zase sa strácal vo svojich citoch... Nešťastne si povzdychol a sadol si na kraj postele.

Keby mohol niečo zmeniť... Keby mohol zistiť, čo sa deje tam von... Za tými železnými stenami. Ale ako? Ako sa môže dostať tam, kde ostatní žijú svoj normálny život? Kedy bude môcť byť slobodný? Slúžil len ako zbraň a nič viac. Sloboda ho nečakala. Nikdy... Schoval si tvár do rúk. Nie... Takto ho nemohli nájsť. Zase by ho naprogramovali späť a to nechcel. Zavrtel hlavou a pretrel si tvár. Párkrát sa zhlboka nadýchol.

Naraz sa železné dvere jeho cely začali otvárať. Rýchlo vyskočil na nohy do pozoru a čakal kto sa objaví. Namiesto doktora vošla Ness, no Bucky zostal prekvapený. Bola hrozne bledá a krívala. Došla k stoličke, na ktorú rýchlo si následne sadla. 

,,Si v poriadku?!" spýtal sa priškrtene a ustarostene sa na ňu pozrel.

,,Áno, len... Potrebujem sedieť," vykoktala pomedzi rýchle dýchanie.

,,Moc sa mi nezdá. Čo ti spravili s nohou?" položil ďalšiu otázku súcitným hlasom a sadol si naproti nej.

Ness sa zarazila a dych sa jej tiež zastavil, akoby zrazu vzduch už nepotrebovala. Rozmýšľala, či mu to má povedať alebo si to radšej nechať pre seba... Pozrela na svoje modré tenisky.