Silent Soldier ✔️

14. Každá Informácia Je Dôležitá

Sofi práve dopísala posledné dôležité veci do rôznych spisov a potom si upratala neporiadok, ktorý si na stole cez deň spravila. Dneska chcela ísť domov skôr. Prakticky, mohla ísť, kedy len chcela. Nemali presne dané, do kedy musia byť v práci. Vždy tam bola tak dlho, dokým nespravila všetko, čo musela.

Zobrala si kľúče, mobil a kabelku a rozlúčila sa so svojou kolegyňou, ktorá tam plánovala zostať ešte do večera. Zamierila si to výťahom rovno na prízemie a odtiaľ cez východ k autu na parkovisko. Vošla do svojho vozidla, značky Toyota a naštartovala. Vyšla z parkoviska a opustila areál základne Hydry. Domov to mala asi pol hodinu, tak mala čas premýšľať.

Myšlienky jej lietali k Ness a k Buckymu. Od včerajška o nich nepočula. Ness jej nenapísala jedinú správu. A nadriadený o nich nehovoria. Takže vôbec nevie, či sú v poriadku, alebo potrebujú pomoc... Kde sú a čo robia... Nemusia so sebou ani prehovoriť, možno si stále lezú na nervy. Všetko môže byť pravda. Mohla len dúfať, že sú v poriadku a spolupracujú so všetkých síl.

Tieto myšlienky Sofi rozptýlili a skoro zabudla odbočiť. Našťastie sa spamätala skôr, než bolo neskoro. Cesta jej zabrala ešte desať minút v slnečnom dni. Na cestách bolo veľa áut, ako vždy. Snažila sa sústrediť na jazdu autom, ale každú chvíľu to prerušila. Konečne došla pred malý, modrý dom a cez bránu, ktorú si išla ručne otvoriť, prešla autom do zadnej časti záhrady. Zaparkovala v drevenej garáži, ktorú taktiež musela ručne zatvárať.

Keď vošla do svojho domu, vydýchla si a vyzula sa. Topánky si uložila k ostatným a kabelku s kabátom si zavesila na vysoký vešiak. Nestihla sa ani poriadne otočiť, aby mohla prejsť do malej kuchyne prepojenú s obývačkou a už jej začal vyzváňať jej telefón. Bolo to zvláštne. Volala jej sesternica Adelle. A ona dobre vedela, že Sofi pracuje niekedy do večera a teraz mala naozaj šťastie. Vždy spolu volali večer pred spaním. Muselo to byť niečo vážne, keď jej volala teraz.

,,Prosím," zdvihla jej to napokon s povzdychom a sadla si do pohodlného kresla v obývačke. 

,,Ahoj, Sofi. Tu Adelle. Ako sa máš?" ozvalo sa z druhej strany trošku rozrušený hlas. 

,,Ahoj, Adelle," potešila sa blondínka, ,,mám sa dobre. Práve som prišla z práce, takže máš šťastie. A ako ty?"

,,Tak to je super. Ja sa mám celkom fajn." 

Sofi si začala všímať jej neistý tón, tak sa radšej na to opýtala: ,,Voláš mi kvôli niečomu dôležitému, pretože takto skoro spolu nevoláme."

,,No, tak trošku..." začal ešte viac neisto hlas na druhej strane, ,,ako si mi ukazovala, že vyzerá tá tvoja kamarátka Sarah? Blond vlasy, modré oči, vysoká približne meter sedemdesiat sedem?"

,,Áno. Prečo sa pýtaš?" mierne sa doktorka znepokojila. 

,,Myslím, že ma včera navštívila." Vtedy sa Sofi zúžili zorničky na malé čiarky a v hrdle jej vyschlo.

,,Ako to myslíš, možno navštívila?" spýtala sa nechápavo.

,,No... Ona prišla včera večer ku mne s nejakým chlapom."

,,A čo ti povedala?" spýtala sa vystrašene a lepšie sa usadila v sedadle. 

,,Vraj mali malú nehodu a potrebovali by jednu noc prespať u mňa."

,,Ako vyzeral ten chlap? A kde sú teraz?! Adelle, rýchlo mi všetko povedz," Sofi začala panikáriť, postavila sa z kresla a prechádzala sa po byte.

,,Bol dosť vysoký, asi meter osemdesiat päť. Hnedé vlasy, oči mal hnedé... alebo modré? Obaja sa chovali strašne divne. Keď som im položila otázku, tak neodpovedali. A keď odpovedali, tak sa mi to nezdala, ako pravdivá odpoveď. Boli ticho, so mnou vôbec nerozprávali. Odpovediam sa skoro vždy vyhli. Ako náhle sa zavreli do kúpeľne alebo do izby, tak sa medzi sebou rozprávali. Dokonca som počula, ako sa chichocú. Sarah mi jeho meno nepovedala, ale vraj s ním chodí. A spomenuli aj to, že ich prijali na nejaký pokus a skúšali na nich nejaké  lieky." Sofi skoro nedýchala. Voľnou rukou si jemne zakryla pootvorené ústa.

,,Sofi, si tam?" spýtala sa Adelle. 

,,Áno, som," potvrdila, ,,ďakujem, že si mi zavolala a všetko povedala. Pomohlo mi to. Ešte raz ďakujem. Musím už ísť, maj sa," rozlúčila sa s ňou a hovor vypla. Bola veľmi rozrušená. Teraz vedela, že sú v poriadku. Alebo aspoň čiastočne. Zaujímalo by ju, ako sa objavili u jej sesternice, ktorá býva tak ďaleko?

~~~~

,,Koľko bude ešte trvať cesta?" spýtal sa unavene Bucky a prešiel si unavene tvár rukou. 

,,Menej ako pol hodiny," znova sa Ness posadila a pozrela na hodinky. Už viac ako hodinu sa ukrývali v nákladnom priestore lietadla, ktoré smerovalo práve tam, kde potrebovali. Na letisku, kde budú pristávať by ich mal čakať Rumlow a ešte niekoľko agentov.

,,Čo sa ti snívalo?" prerušil Bucky ticho, ktoré medzi nimi panovalo a uprel na ňu zrak. Dosť ho to zaujímalo, keďže to vyvolalo chodenie zo spánku. Ness mu nevenovala pohľad. 

Povzdychla si a potichšie povedala: ,,Neviem, či ti to chcem povedať."

,,Aj keby si mi to povedala, tak by som si to moc dlho nepamätal," jemne sa zasmial, ,,pokojne mi to môžeš povedať. Ale ak nebudeš chcieť, tak to budem chápať." Prisadol si k nej bližšie a jemne ju chytil za ruku. Ness sa párkrát zhlboka nadýchla, kým začala hovoriť.

,,Bola to spomienka. Ešte predtým, ako som sa stala tým, čo som teraz," ukázala na seba a stále sa dívala na špičku svojich topánok, ,,myslím, že sme proti niekomu bojovali. A podľa toho, čo už viem, je možnosť, že som bola vo vojne. Ako vojačka. Bola som v nejakej veľkej budove. Vyzerala ako nejaká stará dielňa, pretože tam boli dlho nepoužívané nástroje a tak. Myslím, že som tam nebola sama. Bol tam ešte so mnou nejaký starší pán, na ktorého si nespomínam. Ale tam som mu povedala otče," Svojim pohľadom sa premiestnila na ruku, ktorou držala Buckyho a po líci jej stiekla slza. Brunet pustil jej ruku a jemne ju objal okolo pliec.

,,Už viacej nehovor," zastavil ju v rozprávaní a slabučko ju pohladil po vlasoch. 

,,Tá budova sa na nás zrútila," šepla potichu a začala sa chvieť. ,,Ja som sa dostala do bezvedomia. Ale on... zomrel." Bucky ju objal ešte pevnejšie. Nakoniec sa Ness k nemu otočila a objala ho poriadne. Slzy jej začali stekať trochu intenzívnejšie. Ihneď sa snažila upokojiť. Chcela ešte dopovedať. ,,Vieš... Tak nejako som prišla asi o ruku," odtiahla sa, teraz už bez sĺz hovorila ďalej, ,,niečo mi asi spadlo na ruku a už sa mi ju nepodarilo zachrániť." Ukázala si na svoju dlaň a potom sa posadila ako predtým.

Oprela sa o železnú stenu lietadla a odvrátila zrak od Buckyho. Nechcela ukázať svoju slabosť. Párkrát ešte zažmurkala, aby slzy zahnala a rukou si utrela mokré líca. Bucky zostal potichu. Nevedel, čo povedať a bál sa, že keď niečo povie, tak tým všetko pokazí.

Napokon sa odvážil a neisto zo seba vydal: ,,To bude v poriadku. "