Silent Soldier ✔️

13. Musíme Ísť Ďalej

Dvojica sa nepobrala hneď k spánku. Namiesto toho pozerali z okna na hviezdy. Chceli si užiť túto chvíľu, pretože nemali veľa takýchto možností. Vo svetle nočnej lampičky oči Ness žiarili. Radosťou? Možno. Ona si to však neuvedomovala.

,,Prečo som si myslel, že máš oči hnedé?" spýtal sa zamyslene Bucky a položil si hlavu na jeho skrčené kolená. Z nich sledoval jej krásne dúhovky. ,,Iba teraz zisťujem, že ich máš modré.'' Žena odvrátila pohľad od hviezd na svoje ruky a tiež sa zamyslela.

,,Je to možno tým, že nosím stále tmavé veci," pokrčila plecami. ,,Ale tiež som si myslela, že máš hnedé oči." Povzdychla si a pozrela sa pre istotu do jeho očí, či sa náhodou nemýli. A mala pravdu. Jeho oči boli taktiež modré. Ako po búrke na mori. Hneď sa radšej pozrela späť na hviezdy. Nechcela, aby to bolo až moc trápne. Nechcela čeliť jeho krásnemu pohľadu, ktorý sa vedel v zlomku sekundy zmeniť na pohľad zabijaka. ,,To robí tá tmavá farba. A ty máš aj hnedé vlasy a skoro každý, kto má hnedé vlasy má hnedé aj oči," dodala zamyslene.

~~~~

Po tom, čo sa Bucky s Ness zavreli v izbe, Adelle zostala zase sama. Rozhodla sa, že tento večer film pozerať nebude. Prešla ju nálada. Umyla riady a sama sa išla osprchovať. Pred spaním ešte skontrolovala celý byt. Len pre istotu. Do izby, kde boli hostia, sa neodvážila vstúpiť. Počula, že sa tam ešte o niečom rozprávajú, nechcela ich vyrušovať.

Zatvorila za sebou dvere svojej izby a ľahla si do postele. Niekoľko minút ležala bez pohybu. Potom sa prevrátila na druhý bok a sny si ju lapili do svojho náručia. Vôbec si to neuvedomila. Až kým ju nevyrušili záhadné zvuky za jej dverami. Unavenými očami sa najskôr porozhliadla po svojej izbe. Všetko bolo tak, ako si pamätala. Potichu zišla z postele a opatrne pootvorila dvere.

Za dverami sa nič nedialo, bolo ticho. Adelle sa prešmykla na chodbu a začala ju študovať. Ale nič podozrivé nenašla. Dvere od izby Buckyho a Ness boli pootvorené, takže to musel byť jeden z nich. Keď sa dostala ku schodom, uvidela, že sa v kuchyni svieti. -Možno boli hladní a niečo si išli pohľadať - prebehlo jej v mysli. Už menej vystrašene zišla po schodoch dole.

,,Haló? Ste tu niekto?" zavolala do kuchyne, nič sa však neozvalo naspäť. Trochu zase zneistela, nakoniec však vošla do kuchyne. Uvidela Ness. Bola otočená k pultu, k Ad chrbtom. Vydýchla si. ,,Sarah, čo tu robíš? Vieš, ako si ma vystrašila?" zasmiala sa. Ness stále neodpovedala. Adelle opäť zneistela. Nevedela, či si z nej iba uťahuje. Ak áno, tak to hrala veľmi dobre. Naraz si všimla, že pravú ruku má zohnutú v lakti a silno napínala svaly. ,,Sarah?" vyslovila jej meno ešte raz, viac vydesenejšie.

Chcela k nej urobiť krok, ale našťastie to nestihla a zachránilo jej to život. Ness sa po nej ohnala nožíkom, ktorý držala v ruke a postavila sa do bojovej pózy. Adelle veľmi hlasno vykríkla a od šoku spadla na zem. Blondínka sa začala zmätene otáčať do rôznych strán, akoby nevedela odkiaľ čakať útok. Čo najviac vystrašilo Ad bolo to, že spala. Mala zatvorené viečka. Chodila zo spánku... Začala sa od nej plaziť po zemi, čo najďalej. No vojačka sa k nej začala neisto približovať s nožíkom, s ktorým sa neustále oháňala.

,,Pomoc!" zakričala veľmi hlasno v nádeji, že ju započuje chlap v izbe. Po líci sa jej spustila slza strachu.

To už bol Bucky na nohách a bežal po schodoch. Hneď, ako vošiel do kuchyne, tak jeho pozornosť upútala práve Ness s nožíkom. Chcel ju spacifikovať, ale všimol si, že spí. Zostal prekvapený. Tiež sa mu to niekedy stávalo. Stačil hlasný zvuk a prebral sa. Začal sa obzerať okolo, či nenájde niečo, čo by takýto zvuk mohlo spôsobiť. Jeho zrak padol na hrnce v drese. Väčším oblúkom potichu dievča obišiel a vybral dané hrnce.