The Fault in our Stars: A Sequel by isabelle1994 (SK preklad)

Ôsma kapitola

„Gus, prosím ťa, zaspi už.“ povedala som unavene uspávajúc Gusa v náručí o tretej nad ránom. Už mal pol roka, ale stále sa v noci budil a nenechal ma  v pokoji sa vyspať. Mávala som závrate a problémy s dýchaním a Gus to zrejme vedel, že sa cítim zle.

Nakŕmila som ho a nechala ho odgrgnúť. Jeho tmavé vlasy rýchlo rástli a jeho modré oči boli tak krásne, presne ako Augustusove. Už bol preč viac ako rok. A aj som si tak priala vidieť opäť jeho peknú tvár, držať ju v rukách a bozkávať jeho nežné pery. Je to tak ťažké stratiť niekoho, koho milujeme viac než svoj život. Vlastne všetko v mojom živote je ťažké. Myslela som si, že umriem prvá, hmm očividne nie.  

Gus mi konečne zaspal v náručí a svojimi maličkými prštekmi zvieral fľašu mlieka. Vložila som ho do postieľky, odložila poloprázdnu fľašu s mliekom na stolík a šla som spať. No zrazu som sa cítila veľmi vyčerpaná a už som len počula úder sprevádzaný bolesťou hlavy.

                *                *                *                *                *                *

„Hazel!“ oslovila ma mama ustarostene. Poobzerala som sa po miestnosti, aby som našla záchytné body, podľa ktorých by som mohla určiť, kde som. Veľmi prítulné, nemocnica. Čo tu robím? Je Gus v poriadku?  Tieto otázky mi vírili v mysli, až do kým som nezapočula Gusom slabý plač.

„Čo tu robím?“ spýtala som sa. Moji rodiča sedeli s Gusom blízko mojej posteli.

„Minulú noc si omdlela, Hazel. Mala si v pľúcach vodu.“ povedala mierne moja mama. Vyzerala dosť ustarostene, ale ja som nevedela prečo. Veď som mala vodu v pľúcach, ktorú lekár úspešne odstránil.

„Už sa to stalo mnohokrát predtým, nie je to nič..“ začala som, no mama ma prerušila. „Nie Hazel, toto je oveľa závažnejšie než predtým. V tvojich pľúcach bolo teraz, hrozne veľa vody a rakovina sa rozšírila do kostí a lymfatických uzlín.“

Zdráhala som sa čokoľvek povedať. Namiesto toho sa mi z očí začal liať vodopád sĺz. Nemôžem zomrieť! Veď som ešte ani nezažila synove prvé narodeniny.

„Hazel, bude to v pohode.“ povedal otec, hladkajúc mi ruku.

„Nemôžem zomrieť.“ zamrmlala som tak nahlas aby to rodičia počuli.

„Nezomrieš. Máš možnosť terapie a aj úspešnej operácie.“ povedal otec. No ja som sa na nich nemohla pozrieť. Sústredila som všetku moju pozornosť na stenu a nechala som slzám voľnú cestu.

„Tá operácia sa volá úplná thyroidektómia. Pri tejto metóde sa celá štítna žľaza vlastne vymení.“ vošiel do izby doktor a prerušil našu konverzáciu.

„Urobím všetko, len aby som žila.“ pokojne som povedala.

„No je to aj vedľajší účinok, hypoparatyreoidizmus, čo by mohlo vyvolať ďalšie príznaky ako opuchy rúk, slabosť, alebo svalové kŕče.“

„Mami, tati?“ pozrela som na nich a utierala si líca od sĺz. Vedela som, že tento zákrok je risk a tiež, že som vravela, že by som bola radšej zomrela, kvôli Augustusovi, ale teraz som bola dosť významným článkom Gusovho života.

„Súhlasíme s operáciou.“