The Fault in our Stars: A Sequel by isabelle1994 (SK preklad)

Sedemnásta kapitola

*Gusov pohľad*

,,Bude v poriadku?“ –spýtal som sa starých rodičov, ktorí sedeli spolu so mnou v čakárni. Vždy som vedel, že mama má rakovinu a že jedného dňa zomrie. Nečakal som však, že by to mohlo byť tak skoro a tak zrazu. Môj otec nebol nablízku, keď som sa narodil. A neviem o ňom nič, len to čo mi povedali. Videl som pár jeho fotiek. Mama povedala, že zostane so mnou tak dlho ako to bude možné. Ale niekedy to nie je možné a my sa musíme naučiť to akceptovať.

,,Ona nezomrie, Gus.“ –povedala starká. Silno ma objala a dala mi pusu na čelo.

,,Tvoja mama je silná a neopustí ťa.“ –ozval sa starký. Falošne som sa usmial a oprel som sa o stoličku. Čakal som na doktora, ktorý by povedal, že mama je hore a môžeme za ňou ísť.

Čas plynul a doktor stále neprichádzal. Bojím sa,  že si ma nebude pamätať alebo nebude schopná dýchať alebo hovoriť alebo čokoľvek!  Snažím sa nemyslieť na najhoršie ale niekedy som proste vystrašený. Moje myšlienky sú ako hviezdy, v ktorých ani za ten svet neviem rozoznať súhvezdia. Vždy sa pozerám cez mamine plece, keď si zas a znovu číta. Milujem čítať citáty ktoré tam píše. Niekedy chcem napísať do jej knihy môj vlastný citát ale bojím sa, že by sa nahnevala. Ale nikdy nepovedala, že sa jej nesmiem dotýkať.

,,Pán a Pani Lancasterovci?“ –niekto povedal. Otvoril som oči a uvidel som stáť pani oproti nám.

,,Je v poriadku? Môžem ju vidieť?“ –rýchlo som sa spýtal. Pozrela sa na mňa a vzdychla. Začal som sa obávať, pretože sa neusmievala a stále neodpovedala. Ale možno som len netrpezlivý.

,,Je v poriadku ale nemôžete ísť za ňou kvôli jej stavu. Môžete ju naštíviť zajtra.“ –povedala. Pritiahol som si kolená k hrudi tak silno ako sa len dalo.  Samozrejme, že jej stav v tom bráni!  Niekedy by som chcel mať rakovinu namiesto nej. Ale to sa nedá.

,,To je v pohode Gus, zajtra pôjdeme za ňou tak skoro ako to bude možné.“ –povedala starká.

Pozrel som sa na ňu a prikývol. Vstala a chytila ma za ruku. Kráčali sme k dvojitým skleneným dverám a vyšli sme na parkovisko. Parkovalo tam naozaj veľa áut. Keď sme došli k nášmu autu prial som si aby tam sedela mama ale ako sa zdá teraz budeme sami.

Hneď ako sme zaparkovali som bežal do svojej izby. Sadol som si na posteľ a plakal som. Starý rodičia sa ma snažili upokojiť a vraveli mi, že mama bude v poriadku. Nie som si istý, či im môžem veriť. Jediné čo môžem urobiť je pokúsiť sa o to.

Starká sa ma snažila uložiť do postele, nakoniec to skončilo tak, že som predstieral spánok. Vyliezol som z postele, keď neboli nablízku a vkĺzol som do maminej postele. Potichu som zavrel dvere a vliezol do jej postele a z popod vankúša som vytiahol knihu ktorú vždy čítala. Posadil som sa a čítal všetky nové citáty, ktoré mama pripísala. Listoval som si knihou kým so sa nezastavil pri citáte, ktorý som si dnes opakoval stále dookola. Ako desaťročný rebel som vzal z maminho nočného stolíka pero a hneď vedľa som niečo napísal.

,,Gus? Chcel by si vidieť svoju mamu?“ Zobudili ma najlepšie slová ktoré som mohol počuť, od radosti sa mi chcelo kričať. Vyskočil som z postele a utekal som do šatníka, keď som si uvedomil, že nie som v mojej izbe. Bol som v maminej izbe a jej kniha ležala na zemi, otvorená.

,,Zaspal si tu.“ –oznámil mi starký. Zoširoka som otvoril oči a vydal sa do svojej izby bez jediného slova. Starý rodičia ma nasledovali.

,,Takže už ju môžeme vidieť?“  -spýtal som sa. Prikývli a vyšli z mojej izby aby som sa mohol preobliecť. Dal som si rifle a tričko. Nevedel som ako sa mám obliecť, ale teraz je hlavné, že som vôbec oblečený.

Raňajky som rovno preskočil a hneď som nastúpil do auta. Cesta tam mi pripadala nekonečná. Asi preto lebo som bol tak nedočkavý, že som išiel vyletieť z kože.

,,Poďme!“ –zakričal som a vyskočil z auta. Rozbehol som sa k vchodu do nemocnice.  Starý rodičia na mňa kričali aby som počkal ale ja som ich nepočúval. Rýchlo ma dobehli a o niečom sa dohadovali s pani za pultom. Chytila ma za ruku ale ja som sa im vyšmykol. Išiel som popred nich ako vodca. Samozrejme bol som vodca až po sestričke ktorá nás viedla do maminej izby.

,,Mami?“ –spýtal som sa, keď som vošiel do izby. Odhrnol som závesy a uvidel som ju ležať v posteli. Bola napojená na mnohých hadičkách a všade sa ozývalo pípanie a iné zvláštne zvuky. Uvidel som ako sa usmieva a rozbehol som s k nej. Slabo ma objala a ja som jej ho jemne opätoval. Starý rodičia mi prízvukovali aby som bol opatrný, pretože mama je teraz slabá.

,,Chýbal si mi.“ –povedala mama. Videl som slzy v jej očiach a uvedomil si, že aj ja mám na krajíčku. Zasmiali sme sa na tom.

,,Aj ty si chýbala mne. Som šťastný, že si v poriadku.“ –povedal som. ,,Niečo som ti priniesol.“ Pristúpil som k starkej a šmátral v jej kabelke. Vytiahol som knihu a podal ju mame.

,,Moja kniha.“ –povedala. Pritiahla si ju k hrudi a jednou rukou ma pevne objala. ,,Ďakujem.“

,,Niečo som tam napísal.“ –povedal som. Prekvapene sa na mňa pozrela a otvorila knihu. Listovala ňou až kým neobjavila na jednej stránke moje veľké písmo.