The Fault in our Stars: A Sequel by isabelle1994 (SK preklad)

Devätnásta kapitola

Gus ma požiadal aby som ho po škole vzala za Augustusom. Gus zmaturuje za pár mesiacov a je dosť možné, že sa toho nedožijem. Chcem si byť istá, že Gus si je toho vedomý. Život som mala dobrý a nikdy som si nemyslela, že dostanem toľko času a ešte stále dýcham....slabo ale dýcham.

Mama nás odviezla na cintorín. Gus ma pevne držal, vedel, že budem slabšia a slabšia. Prišli sme k Augustusovemu hrobu, sadli sme si oproti pomníku. Gus niečo vytiahol z vrecka na bunde. Bola to stará kópia Kráľovskej trýzne. Obal mala potrhaný a vyblednutý. Čas na nej zanechal stopy.

Pozrela som na Gusa, plakal. Silno som ho objala. Vedel, že sa čoskoro pominiem. Už nie som dostatočne silná aby som bojovala. Tak ako viem, že nechcem odísť, tak viem, že som pripravená. Myslela som, že skončím v nemocnici, ale nestalo sa tak. Som doma aj keď umieram. Neznášala by som to aby som svoje posledné dni trávila v nemocnici. Je úplne jedno ako chorá som.

,,To je v poriadku.“ –vzlykol. Vytiahol sa mi z objatia a pozrel sa mi do očí. ,,Už môžeš ísť.“ Plakala som spolu s ním. Obaja sme sedeli oproti pomníku a plakali.

,,Ja nikde nepôjdem. Vždy budem s tebou.“ Utreli sme si slzy a ja som si podržala svoju knihu. Posledný krát predtým ako ju zničí dážď a zvieratá. Prezrela som si citáty ktoré tam postupne vpisoval Gus.

,,Poďme domov.“ –povedala som Gusovi. Gus mi pomohol vstať a podopieral ma. Do auta sme šli naozaj pomaly, pretože sa už nemôžem pohybovať tak rýchlo ako kedysi. Zatmilo sa mi pred očami a počula som ako Augustusov hlas vravel Gusove slová ,,Už môžeš ísť.“ Snažila som sa neplakať, neviem či sa mi to podarilo. Možno je to takto správne. Možno by som už mala ísť. Augustus ma volá, už je čas.

Posledná vec čo som videla bola Gusova tvár. Malá miniatúra Augustusa Watersa ktorú som zbožňovala. Po štrnástich rokoch sa konečne znovu stretnem so svojou životnou láskou.

Prvá vec čo som uvidela v nebi sa vôbec nepodobalo zabudnutiu.  Bol tam vysoký gentleman s tmavými vlasmi a jasnými očami. V ústach mal nezapálenú cigaretu. Bezhlavo som sa k nemu rozbehla a pobozkala som ho na jeho jemné pery. Ovinul svoje ruky okolo môjho pásu a ja som položila ruky na jeho krk. Keď sme skončili všimla som si pár zmien. Obaja sme boli tínedžeri, ja som viac nemala kanylu a Augustus mal obe zdravé  nohy. Myslela som, že sa rozplačem.  Bola som tak šťastná, že som znovu s Augustusom.

,,Máme syna.“ –povedala som a a slabo sa zasmiala..

,,Viem.“ –povedal veselo. ,,Každý deň som vás pozoroval.“ 

,,Neviem či je to divné alebo by som mala byť rada.“ –zasmiala som sa. Držal ma akokeby bol môj ochranca, ako keby ma už nikdy nechcel pustiť. Cítila som sa v bezpečí a šťastná. Cítila som, že sem patrím.

,,Chýba mi Gus.“ –povedala som. Videla som ako Gus plače. Sedel na zemi a v náručí mal moje bezvládne telo. Moja mama k nemu utekala a objala ho. Plakali spolu, pokým čakali na pohrebný voz. Začala som plakať.

,,Nemala som ho opustiť.“ –nariekala som. Pritiahol si ma bližšie a objal ma. Prestala som plakať.

,,Vie, že si na lepšom mieste.“ Povedal Augustus ,,Je šťastný, že už netrpíš.“

Znovu som sa pozrela na Gusa. Už neplakal.  Prezeral si knihu a smial sa. Smial sa na spomienkach a citátoch ktoré som napísala do Kráľovskej trýzne.

,,Je šťastný.“ Povedala som. Pozrela som sa na Augustusa a pobozkali sme sa. Naše pery sa stretli po tak dlhom čase, ale aj ta to bol známy pocit.

,,Máme tak úžasnú rodinu.“  -ozval sa Augustus. Obaja sme sa zasmiali a znovu sa pobozkali. Byť znova zdravá ma robilo šťastnou ale bola som rada, že som mala rakovinu. Bez nej by som nespoznala Augustusa. Bez nej by som nezažila úžasných štrnásť rokov so synom. Niekedy sa zlé veci stávajú preto aby sa stali ešte lepšie veci. Predtým som na to neverila, teraz však definitívne verím.

...*Gusov pohľad*...

Je preč. Moja mama je preč a ja som šťastný a smutný zároveň. Ale som viac šťastný. Mama vždy rozprávala o otcovi a Isaac mi rozprával skvelé príbehy ktoré s ním zažil. Vykresľovali ho naozaj úžasného človeka a je mi cťou, byť jeho synom.

Hazel opustila tento svet zmierená so smrťou. S citom som ju zachytil a opatrne som ju držal v náručí. Vybral som jej z nosa hadičky. Prisahám, že zomrela s úsmevom na tvári. Nikdy som nemyslel na deň, keď ma opustí. Nikdy som nerozmýšľal o jej smrti a ani som nechcel. Všetko čo som chcel, bolo zabezpečiť jej tie najlepšie dni aké sa dali. Dúfam, že ich považovala za najlepšie.

Som smutný, pretože obaja rodičia sú preč ale navždy budú so mnou. Som hviezda ktorá presne zapadá do súhvezdia mojich rodičov. Sú tak ďaleko a blízko zároveň. Nič nedokáže oddeliť hviezdy od súhvezdí, ani rakovina.