The Fault in our Stars: A Sequel by isabelle1994 (SK preklad)

Štrnásta kapitola

„Aký bol tvoj prvý deň v škole?“ spýtala som sa Gusa, ktorý už hodil svoje chudé telo na gauč v dome mojich rodičov. Už dlhšie som hľadala nejaký podnájom, ale všetko stálo veľa peňazí.

„Bolo to super a myslím, že ma má učiteľka rada. Rada nám dáva nálepky, lebo je milá.“ Hovoril Gus. Zbožňovala som, keď veľa o ničom hovoril.

„To je skvelé! Našiel si si aj nejakých kamarátov?“ spýtala som sa. On sa na mňa pozrel a začal sa smiať.

„Volá sa Jack a sedí so mnou v lavici.“

„Teší ma, že máš kamaráta.“ sadla som si na pohovku vedľa neho a počúvala som ako mi rozprával o svojom prvom školskom dni.

Zrazu povedal: „Jack nabudúce nebude v škole.“ Nabudúce? Zrejme myslel zajtra.

„Zajtra? Prečo?“ spýtala som sa ho, zatiaľ čo sa on hral so suchým zipsom na jeho topánkach.

„Ide so svojím ockom do práce, ťukajú tam do počítačov.“ pozrel sa hore a úsmev mu odhalil biele, ešte mliečne zúbky. Bol vždy tak veselý a ja som nevedela či to má po mne, alebo po Augustusovi..

„To znie fajn.“ zasmiala som sa nad jeho použitím slova “ťukajú“.

„mami? Každý má ocka? Aj ja?“ spýtal sa Gus. Vzdychla som si a pripravila sa na dlhý príbeh.

„Tvoj ocko tu teraz nie je. Je tom hore.“ Ukázala som prstom von z okna na oblohu, dúfajúc, že vie čo myslím.

„Prečo je tam hore?“ opýtal sa a zmätene sa pozrel na oblohu.

„Mal to, čo mám ja.“ snažila som sa to urobiť najľahšie, ako to len šlo.

„Rakovinu?“

„Áno, rakovina ho zobrala odtiaľto preč.“

„Ale teba nevezme, však?“ spýtal sa ma.

„Neboj sa ja ťa neopustím, okay?“

„Okay, mami.“ objal ma Gus.

„Ľúbim ťa, Gus.“ povedala som mu a oprela si bradu o jeho hlavu.

„Tiež ťa ľúbim!“ smial sa.   

„Mami!“ počula som. Zodvihla som hlavu od knihy a uvidela Gusa na strome. Bála som sa oňho, tak som položila knihu a potiahla kyslík ku stromu.

„Gus si v poriadku?“ zakričala som. Bol tak vysoko, že som na neho nedočiahla.

„Som v pohode, mami.“ smial sa. Jednu nohu preložil z konára na konár a skoro pri tom spadol. Mala som pocit, že mi prestalo biť srdce.

„Neboj, nespadnem!“

„Prosím, buď opatrný.“ natiahla som sa k nemu, aby som ho chytila, pretože som naňho konečne dosiahla, ale on skákal po konároch a ignoroval ma.

„Zvládnem to!“ zliezol dole z malého stromu a z hrdla vypustil zvuk, ktorý bol mixom smiechu a nejakého zvuku.

„Už to znovu nikdy neurob! Nechcem aby si sa zranil!“

„Nezraním sa, pretože som veľmi silný.“ zodvihol ruky a napol svoje „svaly“. Zasmiala som sa a vzala ho dovnútra na večeru.

„Nechaj, ja ti to vezmem.“ povedal. Pozrela som dole a uvidela, ako sa snaží pomôcť mi s kyslíkovou bombou. Dovolila som mu to, aj keď s kyslíkom išiel pomaly.

„Ďakujem ti.“ povedala som, keď sme sa dostali dnu. Gus sa usmial a posadil sa k stolu, čakajúc na večeru.