Z chaty sme odyšli po ďaľších troch dňoch. Po príchode domov som mala prácu ohľadom daní v mestečku Copertown. 'Mesto Copertown nemá dostatok pozemkov na farmy hospodárske a poľnohospodárske.' Musela som si dôkladne rozmyslieť, čo urobím. Nemohla som im pridať pozemky, pretože by už zasaholavo do vedľajšieho mesta. Nakoniec som rozhodla dovoz obilia z mesta, kde ho majú na predávanie. A keď ide o mäso, povolila som dvojdňové lovenie zvierat na ostrove Saint Nelsons, ktorý bol výhradený len pre zvieratá. Ostrov je pomerne veľký a nezaobývaný, zalesnený a plný zvierat. Dopísala som list vedúcemu mestečka a poslala ho. Aria a Maya mi povedali na raňajkách, že by chceli na kone. Prikývla som. Posadila som ich na pestrobielu kobylu menom Aurora. Sadla som za nich. "Chyťte sa tohoto." Ukázala som na ohlávku. Jazdili sme vedľa rieky skoro celú prechádzku. Maya bola nadmieru šťastná, keď mohla byť tak vysoko. Aria bola viac zaujatá prírodou. Po ceste naspäť na hrad nás zastavil asi približne štyridsať-ročný muž s dlhým hnedým kabátom. "Nechceli by ste kúpiť pre vaše malé dievčatká niečo sladké?" Otvoril jednu stranu kabátu, kde mal pár lízatok a cukríkov. "Prepáčte, ale nemám u seba peniaze." Muž sa na mňa trochu uprene pozrel. "Nieste vy náhodou naša kráľovná?" Povedal muž. "No, heh áno." Poškriabala som si krk zo zadnej strany. "Tak potom tieto mladé dámy musia byť Maya a Aria." Privrel oči a usmial sa jedným kúpikom úst. Muž sa ospravedlnil za vyrušenie a odyšiel. Vonku už bola skoro tma. Zvláštne. Uložila som dvojčatá do postele a prečítala im rozprávku na dobrú noc.
