"Už ste zbalené?" Zvolala som na dvojčatá, ktoré ešte ležali v posteli. Nevypadalo to, že sa im chce vstávať. Musela som vytiahnuť ultimátnu zbraň. "Princ Frederik vás už čaká." Obydve vyskočili a prezliekli sa v jednej sekunde. Keď sme boli naposledy vo Victorii, Maya aj Aria sa otáčali okolo Frederika. S Marikou si myslíme, že sa im páči. Naložili sme kufre do koča a vyrazili. Išiel s nami aj Norman. Norman je niečo ako bodyguard. Síce má byť vážny a nerozprávať sa moc s nami, Norman je vtipný a vždy veselý. Je vysoký a veľký. Na jeho veľkú postavu je Norman taký náš medvedík. Asi v polovici cesty dvojčatá zaspali. S Normanom sme sa rozprávali. Večer sme zastavili vo Wood Marrow, kde sme prespali. Na druhý deň sme vstávali trochu skôr, aby sme to stihli do Victoria ešte za deň.
Po pár hodinách cesty sme zastavili, aby sme sa na chvíľu vyrovnali. "Na tomto kopci je dobrý výhľad. Poďme sa pozrieť." Povedal Norman. Toto miesto mi niečo pripomínalo. Ale čo? Vyšli sme na kopec. Zastavila som sa. Zrazu mi preblikol v pamäti moment, kedy sme tu boli s Williamom. Kde som mu povedala, že ho milujem. Vzpomenula som si tiež na slová, ktoré sme si vymenili. 'Sľúb mi, že ma nikdy neopustíš.' Uvedomila som si, že ja som mu odpovedala, ale on nie. Akoby už vtedy vedel, čo sa stane. Vyšla som trochu bližšie ku útesu. Výhľad bol krásny ako vždy. Pozrela som sa do prava, kde so mnou stál William pred ôsmimi rokmi. Bol tam. Stál vedľa mňa pozerajúci na výhľad. Mal rovnaký výraz tváre, ako vtedy. Natiahla som ruku, aby som sa ho dotkla. Prišiel za mnou Norman. "Už by sme mali ísť." Pozrela som sa naňho a znova na Williama. Otočila som sa a išla ku koču. Zastavila som ešte keď bolo vidieť výhľad. William tam stále bol. Pozrel sa na mňa a usmial sa. Zatvorila som si oči a chytila si rukami ústa, aby som sa nerozplakala. Keď som znova otvorila oči, už tam nebol. Opäť som si ho predstavovala. Nastúpila som do koča a vyrazili sme. Tvárila som sa, že spím, ale naozaj som si vybavovala Williamov úsmev.
