Dnes ráno za mnou prišla Dova. "Ellizabeta. Viem, že to naozaj nechceš, ale mala by si si nájsť druhého manžela." Vykulila som na ňu oči. "Nie." V kľude som povedala. "Máš toho veľa sama. Staráš sa o dve malé deti, o veľké kráľovstvo, teraz tvoje zranenia..." Už sa mi nepáčil tento rozhovor. Ale mala pravdu. Nie v tom, že si mám nájsť druhého manžela, ale v tom, že toho mám celkom veľa. No stíham to. Na druhý deň ma prišli vystrojiť slúžky. Nemala som ani ponetia prečo. Vytlačili ma do sály, kde bolo asi tridsať mužov. Najprv som si zmyslela, že Dova vymýšľa opäť s tým manželom, ale väčšinou tam boli muži v ich päťdesiatke. Brrr! S prekvapenou tvárou som sa poklonila a prišla za Dovou. "Čo je toto?" S falošným úsmevom som sa prihovorila. "Teraz si môžeš vybrať manžela. Neboj, privítala som iba fešákov." Zmúrkla na mňa. Obzerala som si asi polovicu mužov, ktorí ledva stáli. No boli tam aj pekní muži. Žačala sa večera. Všetci mi pokladali otázky, na ktoré som sama nevedela odpovedať. Najviac ma fascinovali tie, ktoré boli o mojej dovednosti v posteli. Po večeri som sa potajomky vytratila, aby ma nikto nevyprevádzal do izby. Na schodoch som narazila na gentlmena v mojom veku. Vrazila som mu omylom do ramena. "Prepáčte, nevšimla som si vás." Muž sa zasmial. "V poriadku. Volám sa Grayson Holland." Podal mi ruku, na ktorú som položila moju. Pobozkal mi prsteň na prostredníku. "Teší ma, pán Holland. Ja som kráľovn-" "Ellizabeta." Prerušil ma a usmial sa. Zahladela som sa mu do očí. "Áno." Zatriasla som hlavou. "Prepáčte, ale idem sa už vrátiť do mojej izby. Keď ma prepáčite." Grayson sa poklonil a išiel jeho cestou. Pohľadný muž musím uznať. Dievčatá už dávno spali. Kvôli tomuto zmätku dnes sa o nich starala Amalie. Užívala som si chvíľu bez otravných kecov a politických rozhovorov. Otvorila som si okno a oprela sa o ruky. Poriadne som sa nadýchala a okno zavrela. Ráno mi Dova povedala, že sa pár mužov vzdalo a odyšlo. Asi sa im už nedalo stáť na ich paličkových nohách. Potajomky som sa vidala ku koňom, aby ma žiadny muž nevidel. Osedlala som si bieleho žrebca. Za mnou zaznel hlas, ktorý som už včera počula. "Kráľovná Ellizabeta." Pozrela som sa na muža. "Pán Grayson. Aké milé prekvapenie." Môj plán nevyšiel. "Smiem sa s vami prejsť?" Ukázal na kone. "Uhm." Prikývla som. Najprv som si myslela, že nebude o čom hovoriť, ale nakoniec sme mali záživný rozhovor o veľa veciach. Chvíľu sme si aj uťahovali z mužov, ale len slušne. Po chvíli som sa spýtala Graysona: "Pán Holland?" Pozrela som sa naňho. "Smiete ma volať Grayson, Kráľovná." Usmiala som sa. "A vy ma môžete volať Ellizabeta." Pozrela som pred seba. "Akú ste mali na mňa otázku, Ellizabeta?" Zabudla som, že som sa chcela spýtať nejakú otázku. "Vy ste tu na hrade kvôli mojom úžasnom vyberaní manžela?" Grayson sa na mňa pozrel. "Áno som." Vzdychla som si. "Ale nedá sa povedať, že dobrovoľne." Pozrela som naňho so zmätenou tvárou. "Môj strýko ma tak trochu prinútil sem ísť. Vraj by nám to pomohlo, keby si vyberiete mňa." Greyson nevypadal, že s tým súhlasí tiež. "Ja sa ale nezaujímam o majetok. Skôr mierim na dobrý vzťah a aby sme si vychádzali. Greyson sa usmial. Ja som sa tiež usmiala. Vrátili sme sa späť do stajní. Tam ma Greyson vyprevadil do hradu. Rozlúčili sme sa na chodbe pred Mayinou a Ariinou izbou. Obydve tam pobehovali a hrali sa. Sadla som si k nim. Rozmýšľala som, že keď sa William nevráti, mala by som si vziať niekoho iného? Predsa len to už je osem rokov. Spamätala som sa, keď ma dvojčatá vtiahli do ich hry. Po chvíli na dvere zaklopala Amalie. Podala mi list a pozerala sa priamo na mňa. Zvláštne.
