Potter twins

Prvý rok

Hazel
Hodiny plynuli, rovnako ako dni. Bola som tu iba pár mesiacov a už som stihla prísť na to že hodiny transfigurácie nebudú mojou silnou stránkou. Napriek tomu že ma to učila Minerva.

Naopak som si našla záľubu ku elixírom a obrane proti čiernej mágii. Bavilo ma to. A navyše som sa dopočula že vo vyšších ročníkoch bývajú dokonca povolené súboje medzi žiakmi. Obranu proti čiernej mágii nás učil Quirrell. Mne sa veľmi nepozdával, zatiaľ čo ostatní mali problém so Snapeom.

"Harry hovorím ti že Snape nič nespravil. Neviem čo máš s ním za problém." Prevrátila som očami. Unavovalo ma počúvať stále dookola že aký je Snape strašidelný a podozrivý.

"No ja neviem Hazel. Napríklad ta jeho chôdza a ten prázdny pohlad. Vyzerá takmer ako mŕtvy!" Povedal rozhorčene Ronald. On mi robil ešte väčšie nervy. Furt do všetkého strkal nos a mal hlúpe poznámky.

"No tak. Nechajte toho!" Skríkla po nás Hermiona.

"Poďme sa radšej sústrediť na ten zápas čo má dnes Harry." Uškrnula sa smerom na Harryho.

"Stále nemôžem uveriť tomu že si chrabromilský stíhač a to si len prvák." Povedala som žiarlivo.
"Budúci rok sa chcem hlásiť na strážcu."

"A myslíš že ti to víde?" Povedal prekvapene Ron, ktorému som venovala nepríjemný pohlad.

"Samozrejme že ano. Bola by to hanba keby nie. Od mala poznám všetky pravidlá a chodím na turnaje." Pochválila som sa.

"Mali by sme si pohnúť Harry. Inak zmeškáš svoj vlastný zápas." Akonáhle to Hermiona dopovedala, tak sme sa rozbehli ako o život ku ihrisku ktoré bolo zaplnené slizolinčanmi a chrabromilčanmi.

"Choďte napred. Ja ešte niečo poviem Harrymu." Povedala som Hermione a Ronovi, ktorí sa bez slova pobrali na svoje miesta.

Sledovala som ich odchádzať a keď po nich nebolo ani stopy, tak som opäť venovala svoju pozornosť svojemu dvojčaťu.

"Ako sa cítiš braček?"Usmiala som sa na ňho a drgla ho ramenom. Úsmev mi neopätoval. Naopak, tváril sa veľmi sklesnuti a vystresovane.

Hneď mi úsmev zmizol z tváre. "Čo sa deje?"

Chvílu váhal, ale po chvílke si povzdychol a ozval sa.
"Bojím sa. Že to pokazím." Pozeral sa do zeme a ja som si nemohla pomôcť a z chuti som sa rozosmiala.

"Čo je k smiechu?" Opýtal sa zmätený Harry.

"Takže Harry Potter, ktorý prežil smrtelnú kliadbu sa bojí niakeho zápasu?" Pokračovala som v smiechu a on len s úškrnom prevrátil oči.

"Skorej sa bojím že ich sklamem."

Vzdychla som a prestala sa smiať. "Harry. Nikoho nesklameš. Budeš skvelý. To ti sľubujem. Čestné Potterovské?" Podala som mu malíček a on si do ňho zakvačil ten svoj.

Bol to akokeby náš sľub, ale zároveň sme si tak priali veľa šťastia. Znamenalo to vicero vecí. Tento krát mu to vyčarovalo na tváry úsmev plný šťastia a zároveň adrenalínu.

"Tak. A teraz utekaj na ihrisko chytiť zlatú strelu." Povedala som a on sa s úsmevom rozbehol smerom ku svojemu týmu.

...

"Harry. Hovorím ti posledný krát. Snape s tým nemá nič spoločné!" Povedala som a prudko sa postavila od stola. Urobila som taký hluk že sa na mňa hľadela celá knižnica.

"Tak ako potom vysvetlíš tu krvavú nohu. Tie Hagridové pohľady keď sme spomenuli jeho meno a to ako sme spolu v neviditelnom plášti videli Snapea baviť sa s-" nevládala som to počúvať. Snape ma trénoval a cvičil na to aby som jedného dňa porazila Voldemorta. Nebola šanca že by s týmto mal niečo spoločné.

"Viem čo som videla okej?! Jednoducho.." odmlčala som sa a rozhliadla sa po knižnici. Všetci na mňa civeli a mne to nerobilo dobre, tak som stíšila hlas.

"Jednoducho nemusí byť všeto tak ako myslíš." Povedala som tentokrát ticho a pobrala som sa oreč z knižnice. Nedalo sa to tam už vydržať.

"Hazel. Hazel! Počkaj stoj!" Počula som Hermionu ako za mnou beží, tak som jej vyhovela a otočila som sa.

"Ano?" Pozrela som sa na ňu s prázdnym výrazom, ktorý jej mal naznačiť že svoj názor nezmením.

"Mrzí ma čo sa udialo v tej knižnici, ja len keď som videla ako si odišla tak som išla za tebou. Predsalen si moja najlepšia priateľka." Povedala zahanbene a mne vtedy hneď zmizol všetok hnev z tváre.

"To nevadí. Ideš so mnou do klubovne?" Usmiala som sa a ona radostne prikývla.

Už už sme išli do klubovne, ale cestu mi skrížila známa tvár. Malfoy.

"Potterová." Odfrkol si a jeho "poskoci" sa radostne zasmiali akokeby im to bolo prikázané.

"Malfoy." Povedala som s vražedným pohladom a chladným tónom.

Snažil sa niečo povedať na mňa ale naneštastie si potom všimol Hermionu, ktorá stála vedla mňa.

"Myslel som si že máš na viac Potterová. Ako na obyčajných humusákov." Povedal smerom na Hermionu akokeby bola kus odpadkov a mne vtedy vybuchli nervy.

"Si niaký odvážny Draco. V zakázanom lese si mi taký neprišiel. Tvoj krik si ostatní zmýlili s Hermioniním. Pritom ona tam ani nebola." Povedala som pyšne a okolo nás sa rozoznel smiech. To mi ešte len podvihlo ego.

Pozrel sa na mňa znechutene a zároveň trochu trápne. Crabbe robil čo sa dalo aby sa náhodou nerozosmial.

"Ty- ty." Začal hovoriť nahnevane a podráždene, keď v tu našu konverzáciu prerušila Minerva.

"Malfoy. Potter. Myslím si že týchto detinskostí na dnes bolo dosť." Povedala nahnevane.

Draco prevrátil očami a už chcel ísť preč, keď zrazu ho zastavila profesorka. "Vy nikam nejdete mladý pán. Vy idete so mnou do mojeho kabinetu." Povedala a ja som mu venovala úškrn.

Zaslúžil si to. Bol to len obyčajný rozmaznaný tatkov maznáčik. Unavovalo ma ako sa pred všetkými hral že je niečo viac, ale popritom nebol. Bol obyčajná špina.

"Ďakujem." Šepla Hermiona a objala ma. Vždy som si ju zastávala. Bola cieľ Malfoyovho posmechu, pretože bola muklorodená. Bola to moja najlepšia priateľka, dala by som za ňu aj život.

"Za málinko." Povedala som nadšene

Ahojte❤️ chcela som vás len takto pozdraviť ak toto vôbec niekto číta. Radaby som vás poprosila, aby ste zazdielali môj príbeh, pretože mám s nim veľké plány a plánujem veľmi prepracovaný príbeh. No bohužial počty čitatelov mi v tom nenapomáhajú😬budem rada za každý lajk, koment, share