Fateful Holidays - Series 1 [Ian Somerhalder] ✔

6. Chapter

Dívala som sa mu do očí a nebola schopná povedať ani slovo. Srdce mi začalo tak silno biť, že som mala strach aby mi nevyskočilo z hrude. Je tak neskutočný, je ešte krajší ako na fotkách a vo filmoch. Na toto som není pripravená. On si ma tiež prezeral, akoby nejak tušil kto som. Ale takú radosť mu nespravím, aby som sa hneď prezradila. Najskôr to musím predýchať. Dopekla čo tu vlastne robí, veď mal prísť až zajtra.

„Ian tak ideš?“ Niekto naňho zakričal a keď som sa kúsok otočila zbadala som Michaela Trevina ako naňho čaká. Ian sa milo usmial a pohol sa smerom k Mikovi, práve vtedy keď Nikki zavolala na mňa.

„No tak Wey, pohni si!“ Škaredo som na ňu pozrela. Hneď ako na mňa zavolala menom sa Ian otočil a chcel sa vrátiť, ale ja som rýchlo ušla k Nikki. 

„Zbláznila si sa? Prečo si na mňa volala menom? A pred ním?“

„Tak sorry. A prečo si mu nič nepovedala?“

„Ty si trúbka. Veď som ostala ako v tranze. Nevládala som ani dýchať, nie to sa pohnúť. A ty chceš aby som mu niečo povedala? A načo? Veď ani nevedel kto som.“

„Nevedel, ale už vie.“ Zasmiala sa a ja som ju za to buchla do pleca. 

„Au. No čo, aj tak by ste sa stretli.“

„Áno, ale nemusí hneď vedieť že som to ja.“ Prevrátila očami, ale už sme to nerozoberali.

Po fajnom obede sme sa pobrali ďalej preskúmavať mesto. Keď už sme si necítili ani nohy tak sme sa vrátili na hotel aby sme si oddýchli. Tašky som si zložila na posteľ a pobrala sa do kúpeľne, aby som si naplnila plnú vaňu. Horúci kúpeľ mi spraví dobre po dlhom lete a celodennom chodení po meste.

„Hej Wey, môžem ísť na net kým budeš vo vani?“ Kričala na mňa Nikki z izby.

„Jasné, kľudne si ho zapni.“

Vzala som si nejaké veci a mohla sa pohodlne uvelebiť vo vani. Stále som premýšľala nad tým ako sme s Ianom skoro do seba narazili. Bože som fakt taký bojko? Prečo som ostala pred ním ako prikovaná k zemi? Nie! Už na to nebudem myslieť. Ja mu nič nedlžím. Takže ho nebudem riešiť.

Zrejme som bola vo vani dosť dlho, lebo z môjho vnútorného monológu ma vytrhlo tiché zaklopanie.

„Wey si OK? Dúfam že si sa neutopila.“

„Už idem.“ Zavolala som na ňu a pobrala sa von z vane.

„Kým sa osušíš, tak si zbehnem niečo vybaviť na recepciu.“

„Fajn, len bež.“ 

Zabalila som sa do osušky a uterákom si sušila vlasy, keď som sa vrátila späť do izby. Prehrabávala som sa v taške a hľadala si moje obľúbené tričko a tepláky, keď niekto zaklopal. To bude isto Nikki. Asi si zabudla kľúč a teraz musí klopať. Išla som jej teda otvoriť.

„Zabudla si si kľúč?“ Spýtala som sa keď som otvárala. Ale nebola to Nikki. Stál tam Ian a premeriaval si ma od hora až dole zo zaujatým pohľadom. Pozrela som sa na seba a uvedomila si že mám ešte stále na sebe osušku. V tom šoku som mu zabuchla dvere pred nosom a oprela sa o ne. No on neodišiel, ale znova začal klopať.

„Slniečko otvor mi, prosím.“ Ozval sa, keď som neotvárala.

„Choď preč.“ Povedala som mu a bežala si na seba niečo obliecť.

„Chcem sa porozprávať. Prosím otvor.“ Stála som tam ako nejaký kretén a civela na dvere. Nevedela som či mu mám otvoriť, alebo nie. nakoniec som sa teda odhodlala a podišla mu otvoriť.

„Čo tu robíš a ako si zistil, že som tu ubytovaná a že som to ja?“

„Hm ten uterák bol lepší.“ Zhodnotil môj výzor a odo mňa si zaslúžil škaredý pohľad.

„Neodbiehaj od témy. Na niečo som sa ťa pýtala.“

„Presne takto som si ťa predstavoval.“ Usmial sa a úplne ignoroval čo som sa ho pýtala. To ma naštvalo a začala som ho tlačiť von z izby.

„Hej, veď počkaj. Chcel som sa porozprávať a chcel som ťa pozvať niekde von.“

„Choď sa rozprávať so svojím vankúšom. Ja sa s cudzími ľuďmi nebavím.“

„Ale ja nie som cudzí.“ Obraňoval sa.

„A čo si? Rodina si mi rozhodne není. A načo sa mám baviť s niekým kto ignoruje moje otázky?“

„Fajn. Keď ti odpoviem na to čo si sa ma pýtala, tak pôjdeš so mnou von?“

„Podľa toho aké budú odpovede.“ Nedala som sa.

„Tak ti nič nepoviem.“

„Hm, mne je to v podstate jedno, ale ty odtiaľto odídeš a to hneď.“

„OK tak ti odpoviem aj bez podmienok.“ No dobre. Posadila som sa na posteľ a aj jemu som naznačila nech sa posadí. On však smeroval ku mne.

„Nie! Sadni si oproti.“ Nemohla som ho mať moc blízko pri sebe, lebo som bola s neho neskutočne nervózna, aj keď navonok to asi tak nepôsobilo. Vždy keď bol moc blízko, tak mi srdce išlo vyskočiť z hrude a všetky svaly sa mi triasli. Nedokázala som zdravo uvažovať. Toto nie je normálne, aby som sa pri ňom takto cítila.

„Bojíš sa ma?“

„Nie! Ale vzdialenosť nezaškodí. A teraz môžeš spustiť.“

„Dobre teda. Tiež som v tomto hoteli ubytovaný a dole som stretol tu tvoju kamarátku. To že si tu ty viem od nej a to že si to ty viem... no ako som povedal. Takto nejak som si ťa predstavoval a kamarátka ťa prezradila, keď na teba volala.“

„Ale ako si ju presvedčil, aby ti povedala  v ktorej izbe som?“

„Najskôr nechcela, ale keď prišiel Paul tak úplne zabudla na to za čim si stála a všetko vysypala.“

„Zradkyňa. Toto si s ňou vybavím.“ Zašomrala som si pre seba. A v tom ma niečo napadlo. „Počkaj a ako to že ste tu už dnes? Veď ste mali prísť až zajtra.“

„Ja, Paul a Mike sme prišli už dnes, lebo chceme niekde vyraziť. Moment! Ale toto som ti nespomínal. Ako si vedela, že mám prísť až zajtra? Veď pre verejnosť sme sem mali doraziť až v pondelok.“ No do riti. Teraz som sa prekecla. No on sa zrazu zdvihol a podišiel ku mne.

„No – no – ja mám lepš - lepšie  informácie.“ Začala som koktať, keď prišiel až ku mne. Normálne som nemohla dýchať.

„Odkiaľ to vieš?“ Stále som mu ustupovala, ale už som sa nemala kde uhnúť, lebo som bola pri stene. A on bol tak blízko. Strašne blízko.

„No jaaaa..“ Už bol úplne pri mne a v tom....