Keď sa môj svet začal rozrastať

Najlepší najhorší deň

KAPITOLA  4.
Konečne sobota a ďalší týždeň za mnou. Dnes idem s partiou von. Vraj mi chcú ukázať ich tajné miesto. Som veľmi rada, že aspoň niekomu na mne záleží.
"Kam ideš Zaira?" spýtala sa mama tónom, ktorý neveští nič dobré.
"Idem von." odpovedala som s kľudom.
"S kým?" mama neprestávala.
"S kamošmi." povedala som a už už som otvárala dvere.
"A ja som ti dovolila?" touto otázkou to úplne pokazila.
"Nepamätám si, že by som sa ťa pýtala." povedala som.
"Prečo?"
"Lebo môj život ti je aj tak ukradnutý a ak by som sa ťa aj spýtala, odbila by si ma, že nemáš čas." to bolo posledné čo som jej povedala než som vyšla z domu so slzami na krajíčku.
Povedala som si, že mi za to nestojí a preto nebudem plakať. A tak aj bolo. Hodila som sa do kľudu, dala slúchadlá na uši, pustila môj obľúbený playlist a vykračovala si za jedinými ľuďmi, ktorí za mnou stoja.

~Medzitým u Ley
"Počuj Emy, myslíš, že Jack a Zai to zvládnu sami? Alebo im v tom máme pomôcť?" spýtala sa Lea.
"Čo tým myslíš?" spýtala sa Emka nechápavo.
"Čo nevidíš ako si rozumejú? A hlavne AKO SA NA SEBA POZERAJÚ?" povedala Lea rozhorúčene.
"No hodia sa k sebe ale nevieme či Zia náhodou niekoho nemá. Ja by som to radšej nehala tak."
"Veď ale vieš aká som." zakňučala Lea.
"Áno, viem ale asi by sme na nich nemali tlačiť nech im nepokazíme terajší vzťah."
"No dobre...tak teda poďme, nech neprídeme neskoro." ukončila rozhovor Lea.
~

"Ahoj Zari! Ako sa máš?" ozvala sa Lea keď ma zbadala.
"Strašne sa teším." odpovedala som a objala som ju a potom aj ostatných. Zdravíme sa tak vždy ked sa stretneme. Niekedy aj 5 krát za deň keď sa medzitým čo i len na 5 minút nevidíme. Je to hlavne pre to aby sme si boli bližší a mne to vôbec neprekáža.
"Tak teda poďme." povedal Jack keď som ho objala.
"Určite sa ti tam bude páčiť." povedal Miles až mu oči zaiskrili.
O chvíľu sme prišli pred nejakú jaskyňu. Vchod bol len na jednu osoba a aj to sme sa museli skrčiť. Lea išla prvá, hneď po nej Dylan, za ním Ema a potom Miles. Jack mi naznačil, že až po mne. Aký gentleman, pomyslela som si. Vošla som dnu a od úžasu som skoro odpadla.
"Wow!" povedala som od úžasu.
"Vravel som, že sa ti tu bude páčiť." povedal Miles s úsmevom.
Jaskyňa bola plná najnovších technologických vychytávok. Veľká telka so 4 mega reprákmi, 6 premakaných počítačov s ultra HD rozlíšením aké nemáme ani v škole a doma už vôbec nie. Bola tam ešte aj virtuálna realita a veľa iných vymožeností. Ale čo ma najviac dostalo bolo, že tam bola plne funkčná, pomerne štýlová kuchyňa, 2 hojdacie siete a najväčší gauč, aký som kedy videla.
"Tak toto je náš bunker. Páči sa ti?" spýtal sa Jack.
"Je to bomba!" odpovedala som ešte stále s úžasom.
"Chodíme sem skoro stále, robíme si tu úlohy, chillujeme a bláznime sa. Dokonca tu máme každý svoju izbu. Aj keď možno menšiu ako doma ale je to riadne dobrá zašíváreň." povedal Miles.
"Poď, ukážem ti tú tvoju." vyzval ma Dylan a zaviedol ma hore schodmi. Boli vyrezané do kameňa a krásne pomaľované. Tipnem si, že ich maľovala Emka. Je to taká umelecká duša.
"Nech sa páči. Zariaď si ju ako len chceš toto je tu len ako základná výbava. A keď budeš s niečím potrebovať pomôcť, len povedz." povedal Dylan s úsmevom.
"Ďakujem, je to super." odpovedala som a začala rozmýšľať nad tým, ako si moju jaskynnú izbu zariadim.
"Sorry, že ruším ja len, že ideme hrať Just Dance tak, sa môžete pridať ak chcete." prišiel nám oznámiť Jack.
"Jasné, poďme." odpovedala som a zišli sme sa dole.
"Idem prvá s Milesom." oznámila Lea bez toho, že by sa spýtala.
"Rozkaz madam." odpovedal Miles, zasalutoval a postavil sa vedľa Ley.
Lea zobrala nejaké rukavice a topánky, na ktorích boli nejaké zaujímavé ornamenty. Jedny si nasadila a druhé podala Milesovi.
"Na čo to je?" spýtala som sa.
"Je to najnovší model od Techniq a. s., to ne spoločnosť, ktorá vyrába rôzne elektro vychytávky. Napríklad aj tie počítače sú od nich. Používame ich na lepšie snímanie pohybu. Je to potom presnejšie." vysvetlil my Dylan.
Všetci sme skandovali ich mená a išlo im to celkom dobre. Teraz prišiel rad na mňa a Jacka. Miles nám ybral latinsko-americké tance.
"To nedáš." Povedal Jack pyšne.
"Hej? Tak sleduj." odpovedala som.
"Vy sa nezdáte." povedal Dylan po chvíli čo sme s Jackom tancovali.
A naozaj. S Jackom nám to išlo veľmi dobre.
"Myslím, že víťazi sú jednoznační. WOO-HOO!" povedal Miles a všetci súhlasili.
"Je ešte niečo čo by sme mali o tebe vedieť Zai?" povedala Ema podozrievavo.
"Áno, chodila som na tanečnú 3 roky. Ale to už je za mnou." odpovedala som a mávla rukou.
"Ale ide ti to výborne." pochválil ma Jack.
"Ani ty nie si najhorší." povedala som s úškrnom na tvári.
Pomaly sme sa začali zberať domov. Dylan býva blízko pri Ley takže ju odprevadí. Miles ide s Emou keďze bývajú v tom istom paneláku a ja s Jackom sme išli spolu. Jack býva len o ulicu ďalje takže ma odprevadí. Počas cesty sme trochu kecali ani už neviem o čom ale bolo nám dobre. Až na križovatke sme sa objali a rozlúčili. Ďalej som išla sama. Po chvíli som zahliadla Johna s ďalšími chalanmi. Bohužiaľ, aj on zbadal mňa a zamieril ku mne a s ním aj jeho partia.
Keď bol už len pár krokov odo mňa spustil: "Počuj cica čo keby som ťa odprevadil domov?" spýtal sa a ja som mala chuť bežať ale ako vždy, zachovala som si chladnú hlavu.
"Nie ďakujem, pôjdem sama." odpovedala som pokojne.
"Asi si nepochopila čo sa ti snažím naznačiť." povedal a postavil sa predo mňa a zaterasil mi cestu.
"Myslím, že ku mne je to bližšie tak poď." povedal akoby nič.
"Zabudni!" povedala som a chcela som odísť.
Chytil ma za ruku a ja som sa snažila vyšmyknúť ale bol rýchlejší. Chytil ma okolo pásu tak silno, že som sa ledva hýbala. Jeho kamoši sa len prizerali a nesmierne sa na tom zabávali. Sklonil sa ku mne a vtedy som sa už nezdržala. Kopla som ho do kolena, päsťou trafila nos a strčila som ho do lampy. Nanešťastie, zapojili sa jeho kamoši, opreli ma o stĺp a chytili mi ruky. Snažila som sa vymaniť z ich zovretia ale bolo ich na mňa veľa.
"Tak ty neprestaneš čo? To sa mi na tebe najviac páči cica." povedal s otrasným výrazom, dal mi ruku na líce a pozeral sa mi rovno do očí. Všimla som si, že jeden z jeho kamošov mu podával injekciu až som sa začala báť. Myslím, že tam boli drogy ale zachovala som si chladnú hlavu.
"Ty nevieš kedy máš prestať, čo?!" ozval sa za mnou známi hlas a ja som si vydýchla. Bol to Jack. Zjavne videl čo sa stalo a prišiel mi pomôcť.
"Á princ na bielom koni prišiel. Čo by si rád Jackyno?" opýtal sa John provokačne a otočil sa k Jackovy a injekciu namieril k nemu.
"Pusť ju, hneď!" povedal bez akéhokoľvek strachu.
"Nie." povedal John s posmešným výrazom a chcel mu vraziť injekciu do krku ale Jack sa uhol a zhodil ho na zem. Ja som využila príležitosť, vymanila som sa zo zovretia a skopla som ich na zem. Jack sa bil s Johnom a ja som mala na starosti troch Johnových kamošov. Nádych, výdych a sústrediť sa. Ani nežmurkli a boli na zemi. Medzitým bol na zemi aj John. Jack ma rýchlo chytil za ruku a povedal:
"Poď, musíme zdrhnúť!"
Prikývla som a bežali sme čo najďalej od nich. Ešte stále som sa klepala od strachu. Jack si to všimol a zahol do kríkov aby sme si oddýchli.
"Tak to bola riadna šupa." povedal a vydýchol si.
"To veru. " odpovedala som a lapala som po dychu.
"Si v pohode? Nič ťa nebolí?" opýtal sa a zahľadel sa mi rovno do očí.
"Trochu som si odrela ruku ale to je v pohode." odpovedala som a oprela sa o kameň.
"Ukáž mi to." povedal Jack a zdvihol mi ruku.
"Bolí to na dotyk?" spýtal sa.
"Áno, trochu." povedala som a zasyčala od bolesti.
Jack mi to pofúkal, vybral z vrecka vreckovku a zabalil mi to do nej.
"Dobre. Chvíľu si tu oddýchneme a odprevadím ťa domov dobre?"
"Ďakujem." povedala som a pozrela sa naňho ustráchane.
"Veď to je samozrejmosť. Kamoši si predsa pomáhajú." povedal s úsmevom.
"Naozaj neviem čo by som robila keby si tam nebol."
"Určite by si si poradila. S pár modrinami ale dala by si to." povedal s úsmevom.
Usmiala som sa a povedala:
"Ako si vlastne vedel, že mám problémy?"
"Keď sme sa na križovatke rozlúčili, zazrel som tých chalanov a počkal som, či náhodou nebudeš potrebovať pomoc." odpovedal mi a tiež sa oprel o kameň.
Chvíľu sme boli ticho a potom som povedala:
"Tie hviezdy sú nádherné."
"Máš rada hviezdy?" spýtal sa.
"Zbožňujem ich. Sú pre mňa ako nádej na lepší zajtrajšok." ako náhle som to povedala začala som sa cítiť trápne a začervenala som sa.
"Necíť sa trápne za to čo máš rada. Aj ja obdivujem hviezdy." povedal a zahľadel sa na mňa.
"Prečo sa na mňa tak pozeráš?" spýtala som sa.
"Lebo máš nádherné oči, ktoré žiaria jasnejšie než hviezdy." povedal a ja som sa cítila ako na obláčiku. Aj som sa trošku začervenala.
"Vieš o tom, že si najúžasnejšia baba akú som kedy stretol?" povedal s úsmevom a ja som nevedela čo povedať tak som sa úprimne usmiala. Vtom sa ku mne naklonil a začal položil mi ruku na líce. Trochu som sa preľakla a zjavne si to všimol.
"Nemáš sa čoho báť. Ja ti nechcem ublížiť a sľubujem, že to nikdy neurobím. To vieš, však?" povedal s úprimnosťou v hlase.
"Viem, verím ti." povedala som a strach zo mňa opadol.
Jack sa na mňa usmial a povedal:
"Myslím, že by sme už mali ísť."
"Dobre." odpovedala som.
Jack sa postavil, podal mi ruku a zodvihol ma zo zeme. Počas cesty sme sa nerozprávali, len sme obdivovali hviezdy. Dnes boli naozaj nádherné. Keď sme prišli pred môj dom, zastali sme.
"Asi by sme sa mali rozlúčiť." povedala som a kamarátsky sme sa objali.
"Dobrú noc Zaja." povedal Jack a išiel preč.
"Dobrú." povedala som a išla som do vnútra.
Akonáhle som vošla dnu, videla som mamu ísť dole schodmy smerom ku kuchyni. Zazrela na mňa a išla ďalej.
"Dobrú noc mami." zakričala som
jej keď som už bola hore ale ona neodpovedala. Ako inak. Tvárila sa, že je na mňa naštvaná ale ja som si z toho nič nerobila. Umyla som sa, obliekla si pyžamo a išla spať. Samozrejme, že som nevedela zaspať lebo som rozmýšľala nad dneškom. Bol to úžasný deň. A tá časť s Johnom. Fu. Keby sa to nestalo, Jack by ma neodprevadil domov. Je to možno divné ale som rada, že bol dnešok taký aký bol.