Keď sa môj svet začal rozrastať

Tento deň fakt nemôže byť lepší

KAPITOLA 7.

Áno, zas a znova sa zobúdzam na ten otravný zvuk budíka ale aj tak je to iné ako ostatné rána. Vždy som sa do školy tešila. Dnes sa, však bojím čo i len vyjsť z domu a už vôbec nechcem vidieť moju partiu. Ani neviem či by som ju stále mala nazývať mojou. Celú noc som rozmyšľala nad tou pomstou. A nad Jackom. Prečo som mu to vôbec vravela? Možno preto, lebo je jediný kto mi naozaj rozumie. Možno preto, lebo keď som s ním, nemyslým na nič zlé a je mi s ním dobre. Možno preto, lebo ma vždy podporoval. A možno preto lebo som naivná krava a nechala som sa namotať. Naozaj neviem čo si mám o tom myslieť. Predsa len, Zuza a John mohli klamať. Rada by som sa to spýtala Jacka ale ak o tom ceknem, som v riti. Mame som to tiež nemohla povedať. Zdrbala by ma, že prečo zas robím problémy. A otec? Ten ani poriadne nevie ako sa volám. Včera sa vrátili domov a prvé čo sa ma mama spýtala bolo "Prečo ešte nespíš??!". Áno, bolo 9 hodín 8 minút a nie, nechápem moju mamu. Späť k veci. Keď som sa konečne dostala z postele, už oblečená som zišla do kuchyne aby som si zobrala desiatu. Nebola som hladná a tak som odložila cereálie, ktoré boli z nevysvetliteľného dôvodu položené na stole a vedľa nich miska. V tom prišla mama. Pozdravila som ju a chystala sa odísť. Lenže to by nebola moja mama keby ma nestopla s nejakou milou poznámkou.
"Odkedy chudneš?" spýtala sa a

premerala si ma pohľadom.
"Nechudnem. Len nie som hladná," odpovedala som s otráveným výrazom. Fakt som nemala chuť sa s ňou baviť.
"Čo sa ti stalo?" opýtala sa a v jej tvári bol vidieť strach. Ja už som to nezvládla a vybuchla som.
"Zrazu ťa zaujímam? Vždy keď prídeš domov zo služobky, ktorú sa mi ani neuráčiš oznámiť vopred, zdrbeš ma za najväčšiu blbosť. Nespýtaš sa ma ako sa mám ani čo som dnes robila. Je ti ukradnuté ako sa cítim. Už si ani nepamätám kedy som sa tešila domov. Ani nevieš koľko krát som sa s tebou chcela porozprávať či už o kamošoch alebo o škole. Nemáš najmenšieho poňatia čo sa odohráva v mojom živote a je ti to úplne ukradnuté. Vieš čo? Pokračuj v ignorovaní ma. To ti ide najlepšie." s týmito slovami som zabuchla dvere a bežala preč. Bolo mi jedno čo bude keď prídem domov. Konečne som jej povedala všetko čo som celé tie roky v sebe držala. A tých rokov je veru dosť. Úplne najstaršie spomienky čo mám sú z domu kde sme bývali do mojich 4roch rokov. Vtedy bola milá, láskavá a milujúca matka. Dokonca aj meno čo mi dala, vyberala strašne dlho len aby bolo jedinečné. Pamätám sa ako sme sa spolu hrávali na lúke za domom. Bola tam vysoká tráva, v ktorej som sa skrývala a mama ma hľadala. Vtedy bola na materskej takže sme sa tam hrali každý deň. Sú to tie najkrajšie spomienky čo s ňou mám. Zmenilo sa to v deň keď za nami na lúku prišiel môj otec s nejakým papierom. Neviem čo na ňom bolo ale keď si ho mama prečítala, rozplakala sa. Potom si pamätám už len to ako som sa od vtedy až do dnes budila v prázdnom dome. Občas mi nechala na chladničke lístok, že príde neskoro. Každý deň som na ňu čakala kým príde domov. Oca som nevidela aj niekoľko dní. Keď som sa chcela s mamou hrať, odbila ma, že má veľa roboty. Úlohy si so mnou robila iba prvý a druhý ročník aj to na mňa vždy kričala, že prečo nie som samostatná. A tak som sa samostatnou stala. A násm vzťah sa úplne rozpadol.
Ani som si nevšimla ako rýchlo mi ubehla cesta keď som nad tým tak veľmi rozmýšľala. Zrazu som stála pred školou. No dobre, poďme do reality. Chcela som vojsť nenápadne a tak som zamierila k zadnému vchodu. Bohužiaľ, nepodarilo sa. Zbadal ma Miles a rozbehol ku mne.
"Hej Zara! Kde sa toľko flákaš? Už na teba čakáme," kričal na mňa ešte ani nedobehol.
"Čo sa deje?" spýtala som sa nechápavo.
"Na škole bude astronomická súťaž,"
"Nejako nechápem čo s tým mám ja," bola som extrémne podráždená a Miles si to všimol.
"Z našej triedy vieš o vesmíre najviac takže si jediná kandidátka."
Nevedela som čo povedať tak som len prikývla.
Vstúpili sme do triedy. Profka už sedela za katedrou. Prekvapila ma lebo bolo ešte 15 minút do začiatku hodiny. Podišla ku mne a spustila:
"Takže v stredu o 8mej ráno sa stretávame pred Univerzitou Astronómie a Astrológie. Vieš kde to je? Však nájdeš to. Príprava je individuálna. Z každej školy idú 2 žiaci. Za prvé miesto je finančná výhra pre školu. Bolo by dobré keby si vyhrala."
Po jej nekonečnom a extrémne rýchlom monológu som chvíľu zostala stáť ako obarená. Miles do mňa drgol a ja som sa spamätala.
"Dobre a kto je ten druhý kandidát?"
"To sa ešte nevie. No dobre trieda, idem si do kabinetu po nejaké učebné materiály a začneme." odpovedala mi a zvrieskla po triede.
Ja som zamierila k poslednej lavici. Nikoho som si nevšímala. Sadla som si a priala som si vypariť sa.
Dnes asi fakt nie je môj deň. Uvidela som Leu ako beží ku mne a tak som sa tvárila, že niečo píšem na mobile. Zjavne to nezabralo.
"Zari!! Počuj, mám novinku o Jackovy." vypľula zo seba so strachom v očiach.
"Lea, kľud. Čo sa stalo?" spýtala som sa a dosť som sa bála.
"Jack mal včera autonehodu a teraz leží v nemocnici. Od operácie sa neprebral a doktory nevedia či sa vôbec preberie." Lea dopovedala a s plačom ma objala.
Na pár sekúnd som nedýchala. Keď som sa spamätala, povedala som:
"Ley, ukľudni sa. Neboj, určite bude v poriadku, uvidíš." na nič lepšie som sa nezmohla ale ako tak to pomohlo.
Lea prestala plakať ale stále sa triasla. Posadila som ju vedľa seba, hladkala som ju po chrbte a snažila sa ju upokojiť. Za chvíľu do triedy vošli Dylan a Emka. Oni dvaja sú z Béčky, ja a Miles sme z Áčky a Lea s Jackom sú s Céčky. Nevedeli o čo ide tak im to Miles povedal. Emka sa tiež rozplakala a sadla si k Ley. Chalani sa bez slova opierali o parapetu, baby vzlykali a ja som horko ťažko odolávala i keď vo vnútri som zomierala. Nemohli sme sa všetci zložiť. Baby potrebovali oporu.
Zazvonilo. Lea a Dylan sa vybrali do ich triedy a Miles sa posadil vedľa mňa. Profka vošla do triedy s červenými očami. Zjavne to už vie aj keď sa snažila robiť akoby nič. Tento deň fakt nemôže byť lepší.