Keď sa môj svet začal rozrastať

John vie aj prekvapiť (trochu)

KAPITOLA 10.

S Jackom som volala asi do polnoci. Bolo to úžasné. Bavili sme sa hádam o všetkom.
Akurát som vstala a idem do sprchy. Na dnešok sa celkom teším lebo idem pozrieť Jacka. Ale stále mi vŕta hlavou John. Prečo to robí? Veď o mne nič nevie. Rozhodla som sa, že za ním nepôjdem. Proste to nechám tak. A keby za mnou náhodou prišiel, poviem mu svoje.

V kuchyni za stolom sedí mamka a číta niečo na mobile.
"Ahoj mami," pozdravila som ju a išla ju objať.
"Dobré ránko srdiečko moje. Ako si sa vyspala? Počula som, že si s niekým volala. A celkom dlho. No čo kto bol ten šťastlivec?" spýtala sa mamka a šibalsky sa uškrnula.
"Ale mamiiii, to je kamoš Jack. Predvčerom mal autonehodu a večer sa konečne dostal k mobilu tak sme volali," povedala som a mamka súhlasne prikývla.
"Som rada, že máš kamarátov," usmiala sa, "dáš si toasty?"
"Oooo jasné, že si dám," odpovedala som s iskričkami v očiach.

Najedla som sa a vybrala sa do školy. V buse som stretla Leu. Bola dosť skleslá na Leu. Prisadla som si k nej a objala ju.
"Myslíš na Jacka?" spýtala som sa jej.
"Každú minútu. Strašne sa oňho bojím,"
"Poteším ťa," Lea spozornela, "včera večer som s ním volala a povedal mi, že ak všetko pôjde dobre, o týždeň ho pustia domov a potom o týždeň môže ísť do školy," akonáhle som to dopovedala, Leine oči sa rozžiarili ako malé hviezdičky.
Objala ma tak silno, že som skoro nedýchala. Počas cesty už bola viac v kľude. Rozhodla som sa, že Ley poviem o tej "stávke" s Johnom.
"To myslíš vážne?!??" vyvalila na mňa oči.
"Čistá pravda,"
"Že sa nehanbí. Hajzel jeden. Čiže nejdeš urobiť ani jedno z toho?"
"Nemá na mňa nič takže nie,"
"To je moje dievča," povzbudila ma a objala.

Autobus zastavil a my sme vystúpili. Miles, Dylan a Emka nás už čakali na lavičke. Prišli sme k nim a navzájom sa objali. Boli sklesnutí a tak som im povedala novinku o Jackovy. Rovnako ako Lea, aj im sa rozžiarili oči. Miles dokonca vyskočil od radosti a zvískol. Rozosmiali sme sa a vyrazili do školy. V tom som zazrela Johna a na chvíľu som zastala. Lea si ho tiež všimla a všimla si aj to, že stojím. Potiahla ma so sebou a pošepkala mi nech sa ním netrápim. Veď mi predsa nemá ako ublížiť. On si ma chvalabohu nevšimol a tak som v kľude vošla do školy. Prvú hodinu sme mali skoro každý sám. Len Emka s Dylanom boli spolu v skupine.
"Vidíme sa neskôr," zakývali nám Emka s Dylanom a každý sme išli do svojej triedy.

V triede už boli takmer všetci aj keď bolo ešte stále 10 minút do začiatku hodiny. Nemala som náladu s nikým sa baviť a tak som si sadla do poslednej prázdnej lavice vedľa okna. Vytiahla som mobil a scrollovala na instagrame. Zrazu som zazrela niekoho ako ide k mojej lavici. Ani som nemusela zdvihnúť hlavu a vedela som, že je to on. Oprel sa o lavicu a spustil:
"Ale ale ale. Nevedel som, že máš až takú zlú pamäť,"
Bože prečo mi nemôže dať pokoj aspoň na chvíľu.
"Do kelu. Zabudla som vybrať práčku. Diki za pripomenutie," povedala som v kľude a vrátila sa k mobilu.
"Ale no tak cica. Dobre vieš čo myslím. A keďže si sa tomu snažila vyhnúť, tvoja možnosť na výber padá a vyberám si ja," povedal s diabolským úškrnom a nahol sa bližšie ku mne.
"Hej? A si si istý, že o mne nejaké tie tajomstvá vieš?"
"Jasné, že viem,"
"Ou a od koho?"
"Cica, ja mám ľudí všade," povedal a zazvonilo.
Učiteľ vošiel do triedy a keďže John mal túto hodinu so mnou a v triede už nebolo žiadne voľné miesto, musel si sadnúť vedľa mňa.

Hodina trvala ešte len 10 minút a už som sa z neho išla zgrcať. Možno by som bola v pohode keby na mňa v kuse nečumel. Snažila som sa dávať pozor ale bez šance. Tak či tak mali sme anglinu. Tá mi ide celkom slušne a dnes sme preberali niečo čo už viem takže som nemusela dávať extra pozor. Pomaly som sa začala nudiť a tak som si kreslila rôzne ornamenty a čokolvek čo mi napadlo. Johna to dosť upútalo.
"Aká umelkyňa. Počul som, že umelkyne sú dobré v posteli. Je to pravda?" spýtal sa s perverzným pohľadom ako vždy a položil mi ruku na stehno.
"Na otázku ti neviem povedať keďže umelkyňa nie som. A láskavo zlož svoju ruku z môjho stehna," povedala som a pozrela naňho smrteľným pohľadom.
"Slečna ovláda anatómiu. To je dobre vedieť. Vieš, zajtra mám test z bioly a práve anatómia mi nejde. Čo keby si mi dala doučko?" povedal a ruku posunul vyššie čo už som nestrpela.
Schytila som mu ruku, mierne ju vykrútila a povedala:
"Dobre ma počúvaj. Ja nie som ako ostatné baby, že ti skočím do postele keď sa na mňa usmeješ a dávam ti to jasne na javo. Čo sa stávky týka, nemáš na mňa nič čiže padá a nemysli si, že by som niekedy pristala na ktorúkolvek z tých dvoch možností. Ja si na rozdiel od teba mojich kamošov vážim ale to ty bohužiaľ nikdy nepochopíš. Takže zaraď spiatočku a daj mi pokoj alebo to budem riešiť inak,"
Celý môj preslov som sa Johnovy dívala do očí a on mi ani na sekundu neuhol. Keď som skončila, nepovedal ani slovo. Len mi ďalej hľadel do očí. Po chvíli sa uškrnul a povedal:
"Jaaaj cica. S tebou to veru nie je ľahké. Možno máš pravdu v tom čo si povedala. Preto ti dám pokoj ale len preto, že som si istý, že za mnou dolezieš skôr či neskôr,"
Zazvonilo. John sa zdvihol a odišiel z triedy. Ja som sa rýchlo spamätala a pobalila si veci. Nemohla som uveriť, že by to John nechal tak. Znamená to, že sa zmenil? Alebo má niečo za lubom? Tak či onak, dosť ma to prekvapilo. No dobre, to by stačilo. S partiou sme sa mali stretnúť až ďalšiu prestávku na obede. Dokonca som teraz mala voľnú hodinu. Rozhodla som sa, že pôjdem na školský dvor a pozriem si tréning. Chalani u nás na škole hrajú basket. Každý rok sa koná turnaj medzi strednými školami a naša škola už niekoľko krát vyhrala. Tento rok sú vraj slabý. Dosť hráčov bolo zo 4tého ročníka čiže minulý rok poodchádzali. Uvidíme kto tento rok vyhrá.