Keď sa môj svet začal rozrastať

To je krpatá Zaja?

"Aká je najväčšia hviezda vo vesmíre?" spýtal sa moderátor.
Buchla som po zvončeku a vykríkla: "Stephenson 2‑18!"
"A to je správna odpoveď čo znamená, že prvé miesto získava West Side School!" vyhlásil moderátor a všetci začali tlieskať.
Ja som vyskočila a objala Adama. Áno, môj parťák na túto súťaž bol on. Včera v skateparku som náhodou zistila, že sa zaujíma o vesmír a keďže som ešte stále nemala parťáka, súhlasil, že sa pridá. Výborné rozhodnutie. Získali sme prvé miesto!

"Ty si to tam totálne rozbila Zari!" pochválil ma Adam s obrovským úsmevom.
"Nie len ja," úsmev som opätovala.
Sme na ceste do školy. Stíhame ešte dve hodiny tak prečo sa nevrátiť? Nasadli sme teda do autobusu a hľadali tému na rozhovor. Po chvíli Adam spustil:
"Zari? Môžem sa ťa niečo spýtať?"
"Jasné. O čo ide?"
"K tomu čo Zuza včera hovorila. Tá časť s Jackom. Vážne by si ho chcela? Ako frajera?"
Pravdupovediac táto otázka ma príliš nezaskočila. Aj Lea s Emkou sa ma na to dosť krát pýtali.
"Nejde ani tak o to či to chcem alebo nechcem. Ide o to či to tak cítime navzájom. Vieš, keď som prišla sem na školu nemala som tu nikoho. Všetko bolo nové a doslova kruté keďže si ma Zuza vyhliadla ako obeť. Jack bol prvý kto sa mi prihovoril a rešpektoval ma. Jasné, aj ostatní z partie sú super, rešpektujeme sa navzájom a dôverujeme si ale pri nich to prišlo postupne. Pri ňom som ten pocit mala ihneď. Neraz mi pomohol, podržal ma a vždy tu bol pre mňa,"
"Okay. Chápem. Je vzácne nájsť niekoho s kým si tak rozumieš. Samozrejme, riaď sa tým čo cítiš ale ja si myslím, že by si sa s ním mala skúsiť na túto tému porozprávať lebo podľa toho čo hovoríš a ako ho poznám, mohlo by z toho byť niečo viac. Samozrejme ak to tak cítiš,"
"Ešte uvidím. Nechcem na nič tlačiť,"
Adam kývol hlavou a usmial sa. Úsmev som mu opätovala a zvyšok cesty sme sa bavili o filmoch. Je to Marvel fanúšik tak ako ja.

Ani sme sa nenazdali a vystupovali sme z busu. Zo školy práve vystupovala Lea s Milesom a keď ma Lea zbadala, pridala do kroku. Spýtala sa ma ako sme dopadli a keď som jej ukázala trofej vrhla sa mi okolo krku a takmer ma rozpučila. Ďalej mi asi hodinu triasla rukou a gratulovala zatiaľ čo Miles gratuloval Adamovy a to o dosť menej násilne ako Lea. Keď ma konečne pustila, tú ruku som si cítila až príliš.
Zrazu mi pípol mobil. Bol to Jack.

-Zari, príď prosím ťa do nemocnice. Nič sa nestalo, neboj sa ale prosím príď čo najrýchlejšie. Ak sa dá, partiu neber. Neskôr ti vysvetlím prečo.

Až ma zamrazilo. Ale tak písal, že nič sa nestalo tak je dúfam v poriadku. Ale prečo nemám brať partiu? Tomu nerozumiem.

"Čo sa stalo Zari?" spýtala sa Lea keď videla aká som biela.
"Mamina mi práve písala. Chce aby som prišla domov ale neviem prečo. Trochu sa bojím,"
"Určite to nebude nič zlé. Mám ísť s tebou Zari?"
"Netreba Lei. Aj tak máš tréning. Nestihla by si ho,"
"Môže ísť jeden z nás ak treba," povedal Adam a ukázal na seba a Milesa, ktorý prikývol.
"Netrápte sa, bude to okej. Ale tento bus musím stihnúť tak sa zatiaľ majte," rýchlo som ich objala, podala som Adamovy trofej a utekala na bus, ktorý som len taka tak stihla.
Celú cestu som pozerala von oknom a klopkala nohou o zem. Aj som si chcela zapnúť hudbu ale nevedela som sa na ňu sústrediť.

Vystúpila som z busu a išla rovno k Jackovej izbe. Otvorila som dvere a Jack stál pri postely a rozprával sa s doktorkou. Ihneď sa otočil na mňa s obrovským úsmevom na tvári. Ešte stále mal na sebe nemocničné oblečenie ale už nebol napojený ani na infúziu ani na iné prístroje. Dokonca aj doktorka sa usmievala. Tá čo ma minule skoro prepichla pohľadom keď som Jackovy priniesla vodu. Bola som zmätená. Jack ku mne podišiel a povedal:
"Zari, mám skvelé správy! Dnes ma berieš domov!"
Jediné čo som dokázala bolo otvoriť ústa a objať ho. Potom mi niečo trklo:
"A prečo ťa nevezmú rodičia?"
"Obaja sú na služobke. Veď to poznáš. A na druhú stranu, bude fajn byť s mojim najobľúbenejším človekom v deň kedy ma pustia z nemocnice," povedal Jack a znova ma objal.

Busom sme sa odviezli ku mne domov. Bolo to Jackovo želanie a keďže je dnes jeho veľký deň, musela som mu ho splniť.

"Wow, máte poriadne veľký dom. To je krpatá Zaja?" ukázal na fotku hneď vedľa dverí.
"Áno, to sú moje 7. narodeniny. Posledné v starom dome," Jack sa nadchol akoby chcel počuť príbeh. Zagúľala som očami a zaviedla ho do mojej izby. Ukázala som mu ďalšie fotky. Na väčšine sa Jack rehotal ako kôň. Hlavne preto lebo ja s maminou rady robíme na fotkách grimasy.

Po chvíli som počula mamu vo dverách. Obaja sme zbehli dole.
"Čavelo mamča!" hodila som sa jej okolo krku.
"Zarinaaaa, a ktože je toto?" mamča ledva dýchala.
"To je Jack. Hovorila som ti o ňom, pamätáš sa?"
"Jasné tak konečne spoznávam tohto fešáka," uškrnula sa mamča.
"Dobrý deň pani Sanders," pozdravil sa Jack a podal jej ruku.
"Oh prosím ťa, kľudne mi tykaj... Riley," povedala mamča a s Jackom sa na seba usmiali, "ak chcete, môžem vám urobiť niečo na jedenie. Mascarpone?"
"Jooooj ne ne ne, Jack má diétu. Musí sa zotaviť," zdvihla som výstražný prst. Mamča sa vážne zatvárila a vymyslela nám extra zdravý šalát.

"Počuj, zlatino a nechce tu Jack ostať? Veď jeho rodičia nebudú doma ešte 4 dni a nemôže predsa ostať doma sám," nadhodila moja úžasná mamča, ktorá vie presne kedy a na čo sa spýtať.
Ľudia boží, mne skoro zabehlo. Nie že by som nad touto možnosťou už predtým nerozmýšľala ale no neverila som, že by k tomu reálne došlo. Kým som stihla niečo povedať predbehol ma Jack:
"Pravdu povediac, rád by som ostal. Nechcem byť doma sám. Ale zase nemám tu žiadne veci a nechcem vám byť na príťaž. A už duplom nie keď teraz máme týždeň voľno a Zari spomínala, že idete na výlet,"
"Ah Zarina, zabudla som ti povedať, že mne aj ocinovy tiež dali služobku... zajtra na obed odchádzame,"
A trápne ticho...
"Dobre a čo keby ide Zaira na ten čas k tebe?"
Vobec mi znova nezabehlo. Tentoraz ale poriadne.
"Za mňa úplne v pohode. Aspoň nebudem sám a bude mať kto na mňa dávať pozor," povedal Jack a pozrel na mňa.
Fu... čas na moje vyjadrenie.
"Okej. Ak ti to nevadí mami, tak pôjdem. Aj keď ten výlet a vaša služobka ma mrzí..." išlo to zo mňa ako z chlpatej deky ale zvládla som to.
"Super! Tak ale ešte chvíľu ostaňte. Navečeriame sa aj s tvojím ocinom keď príde a hodíme vás tam,"
"Oki doki artičoky, idem sa pobaliť," išla som do izby a Jack išiel za mnou.