Keď sa môj svet začal rozrastať

Nemocnica

KAPITOLA 8.

Celý deň som nemyslela na nič iné iba na Jacka. S partiou sme sa dohodli, že za ním po škole pôjdeme.
Na obede sme nikto nič nezjedli. Len sme ticho sedeli a bŕlali v tanieroch. V tom mi po chrbte prešiel mráz. Zazrela som Johna ako kráča smerom k nášmu stolu. Nikto iný si ho nevšimol a tak som ticho sedela a dúfala, že sa pri nás nezastaví.
Bohužiaľ.
"Hej Zaja! Chudneš? Pre mňa to robiť nemusíš. Ja mám rád plnšie baby. Potom ich je za čo chytiť," povedal a provokačne sa uškrnul.
Ja ho len odignorovala. Nemala som náaldu hádať sa s ním. Avšak Miles to tak nenechal.
"Drž hubu ty debil! Vypadni!!" vstal od stolu rýchlosťou blesku a nakričal naňho keď bol len pár centimetrov od jeho tváre.
John sa ani nehol. Len sa uškrnul čo Milesa ešte viac vyprovokovalo. Miles schytil Johna za tričko a riadne mu vynadal. Nebol by to John keby to nechal tak. Zhodil Milesa na zem a začali sa byť. Lea, Ema a Dylan sa len bezmocne prizerali. Ja som jediná zostala pri zmysloch a tak som kričala nech prestanú. Nepomáhalo to. Snažila som sa ich rozdeliť a ušiel sa mi lakeť do tváre. John si to všimol a odstúpil od Milesa. Čakal ako zareagujem keďže ten lakeť bol od neho. Aj keď neplánovane. Bolo vidieť, že si to užíva.
"John, prestaň, prosím," povedala som bezmocne.
"Ja ďalšie problémy nepotrebujem. Prestanem. Ale v piatok si to užijem," a s úškrnom odišiel.
"Zari, si v pohode?" spýtala sa ma Lea keď sa trochu spamätala.
"To nič. Miles, mali by sme ísť za lekárkou," povedala som a Miles prikývol.
Kráčali sme k lekárke úplne bez slova. To ticho bolo nepríjemné. Vyzeral ako by sa ma chcel niečo spýtať len nevedel ako. Zastali sme pred dverami lekárky a v tom spustil.
"Zaja, ja sa nechcem pliesť do tvojich osobných vecí ale... čo do pekla myslel John tým piatkom??!"
"Prepáč...nemôžem ti to povedať,"
"Počuj ak máš nejaký problém, ja ti s tým pomôžem,"
"Nemôžeš," ukončila som rozhovor a vstúpila do miestnosti.
"Jeminenky! A vám sa čo stalo?" spýtala sa zdesená lekárka.
Je to taká nízka, okrúhla, postaršia pania. Môžete si ju tiež predstaviť ako takú milučkú starú mamu, ktorá má vždy niečo dobré pod zub. Presne taká je.
"Trošku sme sa pobili," povedal Miles a sadol si na posteľ.
"Vy dvaja?"
"Nie nie. Ja som sa pobil s jedným chalanom a Zia sa nás snažila rozdeliť no a ušiel sa jej lakeť," vysvetlil Miles.
"Aká si statočná dievčička," povedala so sladkým úsmevom.
"Ď-ďakujem," úsmev som jej opätovala.
"Ako sa to voláš? Zia?" spýtala sa ma.
"Volám sa Zaira ale každý ma volá inak," odpovedala som a sestrička mi zatiaľ zalepila ranu.
"A hotovo. Môžete ísť,"
"Ďakujeme, dovidenia," pozdravili sme sa a išli sme do triedny.
Úspešne sme premeškali poslednú hodinu. Pred triedou nás už čakala partia. Lea akurát vyhadzovala asi 20 vysmrkaných vreckoviek. Emka a Dylan držali v rukách naše veci a tak sme ich len zobrali a išli rovno na bus do nemocnice.
Nastúpili sme a do GPS sme zadali adresu. Busy majú na každom sedadle displej kde zadáte adresu, vypočíta vám to trasu a aj vás to upozorní kedy máte vystúpiť. Ako inak, autobus šoféruje robot takže aj peniaze vkladáte do toho displeja. Dylan všetko nastavil a my sme len ticho sedeli. Všetci sme sa pripravovali na najhoršie. Cesta mala trvať 30 minút ale Lea už po 5tich začala plakať ako dážď. Neskôr sa ku nej pridala aj Emka. Dylan a Miles ich objali a aj im slzička vybehla. Ja som nevedela čo robiť. Veľmi som sa bála o Jacka ale stále mi vŕtal hlavou John. Ach nieeeeee. Ja som sa mala do dnešnej obedňajšej prestávky. Tak preto tam bol! Bože môj! Zajtra keď prídem do školy, to zas bude.
"Ľudia, vystupujeme," vytrhol ma z myšlienok Miles.
Vystúpili sme a nikto sa neodvážil prekročiť pozemok nemocnice.
"No tak, poďme," vyzvala som ich.
Vošli sme do budovy a zemierili na recepciu.
"Dobrý deň, prišli sme za naším kamošom Jackom Toresom. Kde je?" spýtala som sa sestričky.
"Sekundu, pozriem sa do počítača... Váš kamarát leží v izbe 38 na 2. poschodí. Pôjdete touto chodbou až na koniec, tam je výťah a ďalej to nájdete," odpovedala sestrička.
Poďakovali sme a zamierili k výťahu. Nemocnica bola plná technológie. Pri každých dverách bol snímač odtlačkov a niečo ako poznámky kde sa zapisuje stav pacienta a tak. Taktiež bolo na monitore písané meno pacienta a meno lekára.
Nastúpili sme do veľkého výťahu.
"Aké poschodie si želáte?" spýtal sa malý robot pri dverách.
"2. poschodie prosím," odpovedal Dylan.
Dvere sa zavreli a o pár sekúnd sme boli tam. Robota sme sa ešte spýtali, kde je izba 38 a išli sme.
Pred Jackovými dverami stála doktorka a niečo zapisovala do zošita.
"Dobrý deň, ideme za Jackom," prihovorila sa Ema a hlas sa jej triasol.
"Toľkých vás pustiť nemôžem. Ešte stále je vo vážnom stave. Musíme naňho ísť pomaly. Maximálne dvaja," povedala doktorka rázne.
Pozreli sme sa na seba a hneď sa rozdelili. Prví išli Emka a Dylan. Boli tam asi 20 minút. Keď vyšli von, Emka sa znova rozplakala a doktorka nám prikázala počkať pol hodinu a až potom tam môžu ísť ďalší. Išli sme teda do bufetu ale nikto nič nejedol. Len sme tam sedeli a nič nerobili.
Keď prešla pol hodina, Lea a Miles boli na rade. Dylan sa rozhodol, že zoverie Emku domov. Emka a Dylan nás pozdravili a odišli. Lea s Milesom vošli dnu a ja som tam zostala sama stáť pred izbou 38 a premýšľala aké to bude keď tam vojdem. Zatočila sa mi hlava a tak som si sadla na stoličku.
O 25 minút vyšli Lea a Miles z dverý a Lea bola rovnako zničená ako Emka. Rovno ma objala a povedala, že to nezvláda a že musí ísť domov. Opätovala som jej objatie a uistila ju, že Jack bude v poriadku. Potom aj s Milesom odišli. Ja som musela počkať 20 minút kým ma pustia za Jackom a tak som len sedela na stoličke a pozerala do blba.
Potom som videla dvoch dospelích, ktorí sa ku mne veľmi rýchlo približovali.
"Pani doktorka, doniesli sme tie papiere," povedala pani a podala doktorke nejaké papiere.
"A ty si kto?" spýtal sa ma ujo.
"Dobrý deň. Volám sa Zaira a som Jackova spolužiačka," ledva som to zo seba vypľula.
"A čo tu robíš?"
"Prišla som pozriem Jacka, že ako mu je,"
"No dobre. Pani doktorka mi už musíme ísť tak nás potom informujte keby sa niečo zmenilo," povedala pani, teda Jackova mama a obaja utekali preč.
Bolo mi trochu divné, že nechú byť s ním.
"No poď!" zavolala ma doktorka.
Vstala som a vošla dnu. Keď som uvidela Jacka bezvládne ležať na posteli s infúziou a dýchacou podporou, mala som čo robiť aby som neodpadla.
"Ahoj, Zarica," povedal Jack s úsmevom.
Ten mu však hneď zmizol. Zjavne ho to zabolelo.
"A-ahoj Jack. Ako ti je?" spýtala som sa a sadla si na stoličku vedľa postele.
"Bolo mi aj lepšie," odpovedal a otočil hlavu smerom ku mne.
Ja som sa len usmiala a už som mala slzy na krajíčku.
"Zari, ak ťa môžem poprosiť, prosím neplač. Ďalšiu uplakanú babu nezvládnem," povedal a ja som len prikývla.
"Vyzeráš, že ťa niečo trápi. Stalo sa niečo?"
"Okrem toho, že jeden z mojich najlepších kamošov leží v nemocnici?" snažila som sa o sarkazmus.
"Hej hej, okrem tej drobnosti," povedal Jack a trochu sa zasmial.
"Čo ti poviem... Vždy sa niečo deje," povedala som s úsmevom.
"Chceš mi o tom povedať? Mám teraz dosť času tak kľudne spusti,"
"Nie nie, nejdem ťa tým zaťažovať,"
"Zari, ak sa niečo stalo, povedz mi to. Nemôžem ťa takto vidieť. Chcem ti pomôcť,"
Rozmýšľala som či mu poviem to s Johnom. Predsa len, John by za ním nešiel do nemocnice, či? Tak či tak, nemohla som to v sebe ďalej držať a možno to bolo moje najhoršie rozhodnutie, musela som mu to povedať.
"Mám taký problém s Johnom a Zuzou..."
Vysypala som zo seba všetko čo sa toho týkalo. Dohoda, pomsta, tajomstvá, všetko. A strašne som sa bála reakcie.
"John a Zuza veru nie je ľahká vec. A vieš o aké tajomstvá sa jedná?"
"Nechceli mi to povedať,"
"Vieš, že môžu klamať?"
"Áno, viem. Len neviem čomu veriť a som z toho strašne vydesená,"
"Neboj, zvládneš to... Vieš aspoň kto im to povedal?"
"Jediný komu som to povedala, si ty,"
Jack zostal ležať ako obarený. Dúfala som, že to nevyznelo, že ho obviňujem. On povedal, že nerozumie ako je to možné lebo on im nič nepovedal.
"Netráp sa tým. Niečo vymyslím,"
"To v žiadnom pripade. Keď zistím kto to urobil, zaplatí za to," povedal Jack a už už sa staval z postele.
"Jack no tak! Ledva dýchaš tak kľud," povedala som a donútila ho znova si ľahnúť.
Jack si ľahol a ticho na mňa pozeral.
"Na čo pozeráš?"
"Na babu, ktorá je silná a zvládne čokoľvek," povedal s úsmevom.
"Neviem či všetko ale ďakujem," povedala som s úsmevom.
"Moje číslo máš takže keby sa čokoľvek dialo, píš, volaj. Pomôžem ti ako len budem môcť,"
"Teraz je hlavné aby si sa dal dokopy ty," povedala som a podala mu pohár vody.
Jack sa napil, ešte raz mi povedal, že to zvládnem a rozlúčili sme sa.
Vyšla som z dverí a vôbec som nevedela ako sa mám cítiť. Bola som smutná lebo som môjho kamoša musela vidieť takto ale bola som strašne šťastná, že je to stále starý dobrý Jack. Niekto má schopnosť, že vie keď niekto klame. Ja som presvedčená, že Jack neklamal. Tak som sa rozhodla, že Johna vypustím z hlavy a idem sa pripravovať na olympiádu. Stretnutie s Jackom mi dodalo neskutočne veľa sily a dobrej energie.

Trošku dlhšia časť ale dúfam, že sa vám páčila. Čo myslíte? Klame Jack? A čo John urobí Zari?
Dočítate sa v ďalšej časti :))).