Srdce chcelo, no hlava nie, tak som s tým stretnutím nesúhlasila. Príliš som sa bála. Minulosť ma stále strašila. Nikdy sa mi ešte žiaden vzťah nevydaril, dokonca ma už "priateľ" zbil. Vtedy som prežívala snáď najhoršie obdobie života, potrebovala som lásku a on ma len nechutne zneužil a keď som mu nedala to čo chcel, spravil si zo mňa bábku na kopanie a udieranie.
Nemám rada svoju minulosť, ale stále sa k nej vraciam, spomínam a porovnávam a to je môj problém. Potom si budúcnosť predstavujem takú istú, zlú...
Pondelok..
Vstala som, urobila zo seba človeka - make up, vlasy ( to čo každá baba ráno :) ) , raňajky, rozlúčila som sa a Luky ma zaviezol do školy. Aj keď bolo toto sťahovanie doposiaľ v pohode, bála som sa nových spolužiakov.
V škole sa ma ujala nová triedna ( úprimne, vyzerala ako čarodejnica) ukázala mi skrinku a zaviedla do triedy. Sofiu som tam nikde nevidela. Bola som sklamaná a môj strach sa zväčšil. Spolužiačky teda nie sme.
"Mládež, toto je vaša nová spolužiačka, Izabella Carterová. Dúfam, že ju príjmete medzi seba."
Slabo som sa usmiala a prešla k zadnej lavici kde sedelo nejaké dievča.
"Ahoj, smiem si prisadnúť?"
"Jasné, ahoj som Paja, odkiaľ si?"
"Z Bratislavy ..."
... Rozprávali sme sa kým nezazvonilo, prišla mi strašne priateľská a milá. Po hodine mi poukazovala školu a stretli sme aj Sofiu. Strach zo mňa ihneď opadol. Triedu má hneď vedľa mňa tak som rada. Po škole som s ňou išla domov, už som zistila na ktorý autobus mám chodiť. Heh úspech. Ako sme stáli na zastávke a rozprávali sa, prichádzali a odchádzali postupne rôzne autobusy. A v tom jednom som zbadala Adama! Neviem prečo, ale automaticky som sa mu otočila chrbtom..
" Máš tam frajera Izabell," usmievala sa na mňa Sofia.
" Nechodíme spolu, iba sme si písali a odmietla som ísť s ním von, čiže pochybujem že má o mňa ešte záujem."
"Sleduje ťa, tak možno má"
Nabrala som odvahu a otočila sa. Vysmiaty od ucha k uchu. Iba som naňho nechápavo hľadela a našťastie autobus odišiel.
Došla som domov a zvalila sa na posteľ. Chvílu som tak zotrvala a potom zobrala mobil a prihlásila na fb. Čakalo ma tam zopár správ. Od Dady, Adamka ( to ten kamarát, sorry neuvedomila som si že som im dala rovnaké no on sa tam nebude tak často vyskytovať) od trénera a od Adama!!!
Odpísala som všetkým, zistila som že večer mám tréning a prečítala Adamovu správu:
A: Dobré ránko kráska :*
Fňuk, prečo si tu neni?
To čo bolo na tej zastávke?!!!
Prečo si sa mi otočila chrbtom??!!
Ajaj toto som dojebala...
I: Prepáč nechcela som, veď kľud...
A: KĽUD?? Nie len že odmietaš ísť so mnou von ale ešte sa mi aj otáčaš chrbtom a ignoruješ... Čo som ti urobil? :'(
I: Nič, len ja potrebujem čas na všetko a vzťah teraz vôbec nechcem prepáč..
A:Prosím Izzka.. Aspoň raz poď von..
I: Uvidíme, mám teraz tréning ahoj
A: Nechoď prosím.. A na aký tréning?
Ach on nedá pokoj...
I: V BA mám tréning, takže teraz sa musím rýchlo naučiť, za takú hodinku sa ti ozvem ..
A: Jaj no fajn... A aký to tréning čo trénuješ?
I: Tanečný .. Veď som ti vravela že tancujem...
Zaklamala som mu. Mala som hokej kvôli tomu zápasu čo bude tento týždeň v piatok. To že hrávam hokej mu asi ani nepoviem, veď aj tak s tým končím.
A: Áno ja blbý sorry macik uč sa
Pozerala som na to s otvorenými ústami a pohľadom wtf!?. Macik? Radšej som to teraz ďalej neriešila a začala sa učiť.
16:00 som si zbalila výstroj, korčule, hokejku hodila to všetko do auta a pohodlne sa usadila, pretože ma čakali cca 2 hoďky cesty.
S tatinom som sa skoro celú cestu rozprávala, smiali sme sa na každej debiline a bolo nám super. Takéto naše chvíle som zbožňovala. Potom som si spomenula na Adama. Vytiahla som teda mobil a čítala.
A: Neuč sa už toľko :) :)
Kedy tu už budeš hm moja
Izzka pošli mi fotkuu
Na 16 ročného chalana sa správa dosť detinsky. Ale príde mi zlatý, ak mi práve nenadáva. Hm dosť náladový.
I: Moja? Odkedy som tvoja?
A nepošlem.. Správaš sa dosť divno..
A: Ako divno? Tak prepáč no.. ja len strašne sa mi páčiš a ja neviem ako ti to mám dať najavo poď von prosím
I: Dobre tak zajtra po škole pa musím trénovať
Ten chalan sa mi dostáva pod kožu, ale aj tak sa ho trocha bojím. Predsa len je to hokejista a tých ja poznám až moc dobre. V šatni je to len samé tú som dnes pretiahol, tá mi dala, hentú som nechal. Nie všetci, ale aj tak je ich dosť.
Tréning bol dnes dosť ťažký. Ako rozcvička 15 koliečok, potom niekoľko dĺžok, prihrávky, cvičili sme rôzne taktiky a nakoniec sme hrali proti starším chalanom. Mala som dosť už po rozcvičke, na konci tréningu som bola doslovne mŕtva. Nedokážem pochopiť ako to môžu ostatný chalani zvládať, niekedy 2 krát denne. Ja netrénujem denne a ani 2-fázovo. Bolo by mi to treba ale ako hovorím živiť sa tým nejdem a trpia ma tu iba preto že viem skvelo kľučkovať a som rýchla.
Po tg som zo seba rýchlo zvliekla výstroj a osprchovala sa. Tréner si nás ešte zavolal a povedal pár vecí ohľadom zápasu, kto bude hrať a tak. S kým hráme vôbec neviem, no netrápi ma to. Tento posledný zápas si chcem užiť. Musím priznať, že chalani z tímu mi budú chýbať. Je to skvelá partia a aj keď som dievča správali sa ku mne vždy ako k seberovnému. Keď som odchádzala niekto na mňa kričal:
"Hej Izabella počkaj,"
"Hm? Ahoj Marek, čo je?"
"No, vieš, s chalanmi sme rozmýšlali, že keď je toto tvoj posledný zápas tak by sme ti urobili rozlúčku.. Súhlasíš? Spojili by sme to s prípadnou oslavou výhry."
"Bože vy ste blázni. Jasné že súhlasím. A vyhráme určite."
"Šak jasné, nesmúť za nami zrzka póď ku mne" vtiahol ma do objatia. Asi si všimol môjho smutného výrazu. Rozlúčili sme sa a ja som vycestovala domov.
***
Ráno som mala problém vstať do školy, ledva som stihla autobus. Od večera ako som dala Adamovi svoje číslo, mi stále chodili od neho esemesky. Bolo to milé, no po celom dni fakt strašne otravné.
Vyšla som zo školy so Sofiou a tam ma čakalo "menšie" prekvapenie.
"Ahoj Izzka"
Nejak tie čísla začali stúpať :) Ja som len rada. Ďakujem veľmi všetkým ktorý čítajú ...
