Izabell
Nenahrával mi. Úplne ma ignoroval, ako keby som tam vôbec nebola. Je ten Adam už úplný debil alebo čo?
Nevšímala som si ho a zobrala to do vlastných rúk. Šla som si pekne sama do predu, vziať si puk nebolo ťažké. Ostatný so mnou pekne spolupracovali. Iba on musel byť výnimka.
Po tréningu som sa rýchlo prezliekla a utekala s tadiaľ von. Hrajú celkom slušne, no ja už hokej nechcem. Chcem si dať od neho prestávku. Takú dlhšiu. A ani otec ma do toho nemôže nútiť. Vyšla som zo zimáku a zbadala známe auto, o ktoré sa opieral Luky. Objala som ho a dala pusu na líce.
"Tak? Ako to šlo?"
"Celkom fajn, no hrávať nebudem."
"Prečo? Nehovor mi, že ťa nechcú?!"
"Nie, jasné že chcú, vraj by som sa im teraz úplne hodila, že som prišla ako taká záchrana z neba, ale ja už nechcem Luky, pochop ma prosím. Chcem sa začať naplno venovať tancu. Baví ma to oveľa viac."
"Dobre sestrička, ja ťa chápem, len dúfam, že to pochopí aj tatino."
"No, toho sa bojím práve."
Bola som zničená z tohto všetkého a Luky to na mne videl. Dal mi takú tú ochranársku (neviem to inak nazvať) pusu na čelo.
Všimla som si, že nás po celý náš rozhovor niekto sleduje od vchodu zimáku. Heh, no kto iný by to mal byť ako Adam. Pozeral sa na Lukyho ako na vraha. Zasmiala som sa nad ním a nasadla do auta.
"To je Adam?"
"Hmm. To on ma odviedol včera z baru."
"Hej? Tak počkaj tu."
Skôr ako som stihla protestovať sa Luky zdvihol a mieril za Adamom. Srdce mi normálne vynechalo pár úderov, ako som sledovala Lukyho približujúc sa k Adamovi. Prišiel k nemu, povedali si medzi sebou niečo a objali sa. Čo to!? Načo ho obíma, mal mu vynadať a nie si s ním potykať. FUCK.
Hneď ako nastúpil opäť do auta som sa do neho pustila:
"To čo malo byť?! Vysvetlíš mi to?!!!"
"Kľud sestrička, čo vrieskaš? Sme si iba priateľsky pokecali, ako čo si si myslela? Že mu vynadám?"
"Uhm.. Podľa teba bolo normálne to čo urobil?"
"Je človek, robí chyby Izabell. Ste iba mladý teenageri, berieš to moc vážne moja. Užívaj si života. Ja viem že sa bojíš žeby sa ti minulosť zopakovala, ale musíš sa cez to už konečne preniesť, nielen že si uzavretá do seba, stávaš sa zatrpknutou a namyslenou."
Pozerala som na neho dosť prekvapene. Naozaj mi toto povedal? Je to pravda? Som taká? Slzy sa mi začali tlačiť do očí, no nejak som to potlačila. Celou cestou domov sme už ani jeden neprehovorili.
★★★
Celú sobotu a nedeľu som nevyšla z izby, rozmýšľala som nad Lukyho slovami. Snažila som sa nájsť tú chybu v sebe. Márna snaha!!
Nielen víkend vyšiel na nič, o ničom bol aj celý týždeň. Otec do mňa húkal, že sa na hokej nemám vykašľať, Luky sa mi vyhýbal, mamina mala robotu s Emmou lebo tá sa nám rozhodla v kuse plakať a Šimonko, no pre neho existujem iba vtedy, ak niečo potrebuje, inak má svoj svet začínajúcej puberty.
Zostala som sama. Luky mal možno pravdu. Som aká som a odháňam svojím správaním od seba úplne všetkých. Raz som úplne v pohode, priateľská, inokedy sa zasa správam ako úplne namyslená koza, ktorá si myslí, že môže všetko. Jednoducho štetka. Na druhej strane v sebe dusím všetok ten strach, úzkosť. City so mnou lomcujú ako s handrovou bábikou. Nedokážem to zvládať. Chcela som začať nový život, lepší, krajší, viac dokonalý. Nesplnilo sa. Asi som dala do toho málo úsilia, alebo práve naopak, príliš veľa a toto je teraz následok. Život sa mi rúca ako veža z kociek. Rýchlym a neľútostným pádom. Stratila som Adama... Nie nestratila, odohnala, tak ako tatina, maminu. Lukyho so Sofiou sklamala. Minulosť sa opakuje.
Nie!! Nevzdám to predsa!! Už som to raz dokázala, tak to urobím znova!!
S týmito slovami v hlave som zatvárala knihu, následne ju vložila do tašky a utekala von zo školy. Zasa piatok a moje kroky tentoraz nesmerujú do mesta, ale do papierníctva. Rozhodla som sa totiž, že si založím denník. To bola prvá vec na mojom pomyselnom zozname, ktorý som si stihla cestou do obchodu vymyslieť. Ďalšou bolo, že pôjdem k Sofii a porozprávam sa s ňou. Nechcem ju stratiť. Ju proste nesmiem!!
Kúpila som si čierno-biely zošit. Na farbe síce nezáležalo, no ja som dosť zaťažená na čiernu farbu. Proste to muselo byť.
"Tak, prvý krok by sme mali." mumlala som si sama pre seba.
"Teraz ten ďalší."
Vystúpila som z autobusu a namiesto toho, aby som išla na moju ulicu, som si to namierila kúsok ďalej. Zaklopala som na dvere a čakala. Nič.
Po dlhšej chvíľkej mi však otvorila milá pani, troška nižšia a podľa mňa, strašne mladistvo vyzerajúca. Skrátka, bola to asi Sofiina mama, dosť bola s ňou podobná. Už viem, po kom je taká pekná.
"Ahoj, s čím ti pomôžem?" spýtala sa ma.
"Eh.. Dobrý deň. Je Sofia doma?"
"Áno, zavolám ti ju?"
"A-áno, potrebovala by som sa s ňou porozprávať."
"Oh, tak poď dnu, Sofia je vo svojej izbe, pokojne choď za ňou."
"Ďakujem."
"Hore po schodoch a dvere na pravo. Ale, nie je za čo."
Bola ku mne hrozne milá. Jeden schod, druhý schod, tretí, štvrtý... Pomaly a s malou dušičkou som stúpala po schodoch a ďalej po krátkej chodbičke. Zastala som pred dverami a jemne zaklopala.
"Ďalej" ozvalo sa spoza dverí a ja som sa vtedy začala triasť a báť. Opatrne som stisla kľučku a mierne vošla. Zostala som však napoly stáť na prahu dverí. Istota.
"Ahoj.."
"Izabella? Čo tu robíš?" mala celkom priateľský a prekvapený hlas. Za to som bola rada.
"J-ja sa s tebou potrebujem porozprávať. Chcem sa udobriť."
"Ešte máš niečo s Adamom?"
"Ehm, už nie, myslím."
"Tak poď sem ty nešťastnica, sadni si a všetko si povieme."
Úplne mi spadol kameň zo srdca. So Sofiou sme si všetko povedali, zistila som, prečo nemá rada Adama a ja som jej povedala o tom, čo sa stalo pred týždňom v piatok. Bola z toho dosť v šoku, ale pochopila ma. Zrazu som cítila, že mám konečne niekoho, kto ma chápe, môžem mu veriť a nesklame ma. A dostala ma aj do toho, čo mala s Adamom. Úprimne, teraz vôbec neviem, čo si mám o ňom myslieť.
I'm sorry. Nestíhala som dať ešte jednu, ako som sľúbila. Túto venujem mojím úžastným spolužiačkám Dominičke, Soničke, Kikuške a Dominike. Peknú Veľkú noc ľudia ;)
