Vyšli sme von a ona ma stále držala za ruku a ťahala bohvie kam. Čo to robí?
Izabella
Držal sa ma ako kliešť alebo skôr ja jeho. Neviem čo ma to napadlo len tak ho zobrať po pol roku čo sme sa nevideli ale pravdou je, že mi chýba. Ale tú jeho neveru mu neodpustím. To nie. Chlapec by sa musel velmo snažiť, aby som mu to odpustila. Zrazu som zastavila a otočila sa. Pristála som na jeho hrudi. Na jeho pevnej hrudi pripomenulo mi moje podvedomie. Ok ok izza nesnívaj.
"Čo je? Kam ideme? Chystáš sa ma zabiť?" Spýtal sa ma, vyľakane?
"Hah, Adamko nemyslíš že už si dostal dosť od Lukáša?"
"Hej. Asi áno. Tak prečo sme tu?"
"Sama neviem. Chcela som byť s tebou chvíľu sama. Smiem ťa objať?"
Odpoveď som nedostala, pretože sa už okolo mňa omotali dve dlhé, silné ruky a hladkali ma príjemne po chrbte. Ja som si hlavu položila na jeho rameno, omotala ruky okolo krku a vdychovala jeho vôňu. Strašne mi to chýbalo. Ani neviem ako dlho sme tam stáli ale užívali sme si to obidvaja.
ADAM
Ten pocit, ktorý som cítil, keď som sa jej mohol dotknúť bol neopísateľný. Chýbala mi. A mohol som akokoľvek na ňu zabúdať. Na jej vônu, na jej drobné telo v mojom náručí, na jej bozky a všetko na to sa nedá zabudnúť. Nechcel som ju prestať obímať. Chcel som, aby to trvalo čo najdlhšie. Chcem ju späť. A urobím pre to čokoľvek.
"Ľúbim ťa" zašepkal som a dal jej pusu do vlasov.
Naivne som čakal "aj ja teba".
"Jedno objatie, lúbim ťa a budeš mať odpustené? No to sa pekne mýliš moj zlatý. Neodpustím ti to!"
"Ja urobím čokoľvek Izabell. Prosím. Bez teba niesom nikto."
"Prepáč ale toto som už raz počula. Verila som ti a ty si ma sklamal. Zranil si ma tým najhorším spôsobom. Nemôžem ti odpustiť." s týmito slovami odkráčala. Nechala ma tam samého, smutného a zraneného.
Venujem rebuškee :D
