Adam
Od včera, ako som Izabelle napísal ten lístok som bol nervózny. Neviem prečo, ale dúfal som, že už sa skludnila a uvedomila.
To, že som musel zostať s ňou dlhšie na zimáku, ma tak troška aj potešilo. Sledoval som jej hru. Hrá skoro bezchybne, priam ukážkovo. Nie je síce tvrdá ako väčšina hokejistov, no jej hra má v sebe isté čaro. Akoby súcitila s tým pukom.
Ja taký nedokážem byť. Idem si tvrdo za tým, čo chcem. To bola aj tá vec, ktorú mi Izabell vytkla. A myslím si, že má pravdu. Práve kvôli tomu som jej tam nechal ten lístok. Rád by som sa naučil ovládať, a mám taký pocit, že ona mi v tom pomôže. Čím ďalej, tým viac ma to k nej ťahá. To, že k nej cítim niečo viac, je pravda.
★★★
Nedeľa večer a ja pomaly kráčam k zimáku. Stále verím, že sa tu objaví. Prechádzam sa tu dookola a čakám. Je 19:59 a neďaleko mňa zastavilo čierne BMW. Vystúpila z neho osoba a pomalými krokmi si to smerovala ku mne. Takže predsa len prišla. Áno.
Podišla bližšie a ja som na 100 percent vedel, že je to ona. Dlhé, ryšavé vlasy jej siahali po pás a čierne oblečenie ich iba zvýrazňovalo. Jej sýto zelené oči si ma skúmavo prezerali.
"Ahoj, som rád, že si prišla." povedal som napokon, aby som tam nestál ako taký debil.
"Ahoj. Tak, dal si lákavú ponuku, tak prečo nie." povedala a usmiala sa.
"A rozmýšľala si nad mojou ponukou?" opýtal som sa jej hneď, pretože som to nechcel naťahovať.
"Áno, a beriem to. ... Teda, ak to ešte platí." hovorila s miernou neistotou v hlase.
"Samozrejme... Veď.." pristúpil som k nej bližšie a pokračoval "veď som tu. Dúfal som, že to prijmeš. Naozaj si mala pravdu. Som aký som, tvrdohlavý a iba ťažko si dám niečo povedať. Ale toto je niečo, čo mi môže niečo dať a nič tým nestratím." vypotil som zo seba miernou rýchlosťou, až som si myslel, že to budem musieť opakovať, pretože nijako nereagovala.
Zrazu sa mi však hodila okolo krku a zašepkala "prepáč mi to prosím, bola som blbá, je mi to všetko ľúto."
Objatie som jej opätoval, a ešte viac som ju stisol. "To je v pohode, ja som bol tiež blbý, aspoň sme na tom rovnako." zašepkal som. V jej objatí mi bolo neskutočne dobre. Konečne som cítil lásku. Samozrejme reagoval na to aj junior, ale snažil som sa svoje túžby potlačiť.
"Nepôjdeme sa prejsť?" ozvala sa po chvíli, a odtiahla sa.
"Poď" usmial som sa a naznačil, aby ma nasledovala.
Prechádzali sme sa snáď celú noc, ale bolo mi s ňou tak dobre, že som čas nevnímal. Až keď Izabell začala motať nohami som pochopil, že by sme sa už mali rozlúčiť.
Písomky, písomky, samé písomky, a ja nestíham písať. Prepáčte. Aspoň takto krátka. Nabudúce dlhá ❤❤
koment or ★ poteší :3
