Keď som počula Adama odchádzať zo šatní pobrala som sa tam a na veciach som si našla lístok...
Srdce mi bilo od strachu a bála som sa ten lístok otvoriť. Od koho môže byť? Je od Adama?
Bola som však zvedavá, tak som zobrala lístok do rúk, otvorila ho a od prekvapenia som zabudla aj dýchať.
Izabell, máš pravdu. Prosím pomôžeš mi? Zajtra o 20:00 pred zimákom.
Adam
Neviem prečo, ale oči sa mi začali napĺňať slzami. Možno to bude tým, že on uznal že nie je dokonalý, že sa môže ešte vždy zlepšiť a ja, krava sprostá som mu vynadala. Zasa si uvedomujem aká som. Presne taká, akou ma nazval Luky: namyslená a zatrpknutá.
Chcela som sa osprchovať, no sama som sa tu celkom bála, takže som to nechala tak, iba som sa prezliekla z výstroje a zavolala tatinovi aby po mňa prišiel.
Doma som si napustila vaňu, vliezla do nej a začala premýšľať nad tým lístkom, nad zajtrajškom a nad mojím vzťahom s Adamom. Vlastne, ja s ním nemám žiaden vzťah. Niesme kamaráti, sme iba spoluhráči. A dosť ma to mrzí, pretože to je iba moja vina. Nesprával sa síce ani on najlepšie, ale chcel to napraviť, vyznal mi lásku a ja som mu na to odpovedala dosť nepekne. Keď tak nad tým rozmýšľam, už neviem, čo k nemu cítim. A či vôbec ešte niečo cítim. Možno áno, no bojím sa, že to nie je opätované. Po tom mojom výstupe sa nečudujem. Veľmi by som si priala začať odznova. Udobriť sa a začať ako normálni kamaráti. Nie tak, ako prvý krát, že sme sa hneď dali dokopy a namýšlali si že sa "milujeme". Bol v tom cit určite, ale tá pravá láska to určite nebola.
Musím nazbierať odvahu a ospravedlniť sa mu. A nie len jemu, ale aj tatinovi a ostatným. Naozaj som v poslednej dobe hnusná. Aj so Sofiou by som sa mala porozprávať. Dáva Adamovi všetko za vinu a nevie sa cez to preniesť. Keď mi rozprávala, čo sa stalo bol v jej očiach hnev. Tak presne sa aj na neho pozerá. Chápem ju, ale prešlo odvtedy veľa času a ako som pochopila z Adamovho vysvetlenia, tak Sofia má vinu na tom tiež. Fakt strašne lutujem, že som sa zachovala tak hrozne. Ach. Vôbec neviem čo mu zajtra poviem. A k tej jeho prosbe, budem strašne rada keď sa budeme od seba učiť.
Voda bola už studená, tak som z nej vyliezla, zabalila sa do osušky a začala som sa prehrabovať v skrini. Samé dresy, šaty, rifle po tričkách ani stopy. Stála som tam asi 10 minút, kým som si spomenula, kam som ich dala. Prezliekla som sa a letela dolu schodami do kuchyne. Za stolom sedela mamina a niečo si čítala.
"Čo to čítaš mami?"spýtala som sa jej a ňou troška trhlo.
"Bože, Izzka vyľakala si ma. Nabudúce sa tak nezakrádaj."
"Prepáč. Tak čo to máš?"
"Našla som nový recept, pozri. Mohli by sme ho skúsiť nie?"
"Hmm, vyzerá to dobre. Vieš že zjem všetko čo navaríš alebo upečieš, a vždy je to fantastické, takže sa nemusíš ani pýtať." povedala som a usmiala sa na ňu.
"Hej, ja viem že vy ste všetci moje buchtičky, ktoré nemusím ničím dva krát ponúkať." zasmiala sa a ja s ňou. Mám s maminou úžasný vzťah, tak ako s každý členom rodiny. Síce na tatina mám niekedy nervy, ale aj tak ho mám rada.
"Izzka, zlatko nedeje sa niečo? V poslednom čase sa mi zdáš nejaká divná a odkedy sme sa presťahovali, nemala som poriadne možnosť sa s tebou porozprávať. Veď vieš, tak po našom." zaspomínala si a žmurkla na mňa. Tým "po našom" myslela naše večery alebo dni strávené iba s ňou. Keď som si tak na to spomenula, chýba mi to. Vždy som sa jej vyrozprávala, povedala čo ma trápi, aké mám problémy a spoločne sme ich vyriešili.
"No, nedeje sa nič zvláštne, iba sa vo mne búria hormóny a neviem ako ďalej."
"Zlatko, chceš sa o tom porozprávať?"
"Hej. Ale je to dosť zamotané a..."
"Ale prosím ťa, čo by sme my dve spolu nevyriešili. Tak poď, ideme hore aby nás nikto nerušil."
Usmiala som sa na ňu a v duchu ďakovala za tak dokonalú maminu. V izbe sme sa pohodlne usadili na mojej posteli a ja som jej vyrozprávala všetko. Od doby čo sme sa sem prisťahovali až doteraz. Rozprávali sme sa o Sofii, o škole, o hokeji a samozrejme o Adamovi. Mamina ma vypočula a podporila ma v mojej myšlienke ospravedlniť sa a začať odznova.
"Mami, ďakujem ti." ozvala som sa, keď už sa chystala odísť.
"Izabelka, dieťa moje milované. Neďakuj mi. Veď vieš, že som tu vždy pre teba." povedala a objala ma.
"Ja viem, ale aj tak. Ľúbim ťa."
"Aj ja teba. Chod už búvať, je neskoro. Dobrú."
Poslúchla som ju a lahla som si. Zakrútila som sa do perín a po chvíli som zaspala.
★★★
Ráno som sa zobudila na otravný zvuk budíka. S veľkou námahou som ho vypla a posadila sa. Aký je dnes deň? Nedeľa!!
"Bóže, čo za idiota mi nastavilo budík?!" zvrieskla som si sama pre seba, strčila sa späť pod perinu a spala ďalej.
Zobudila som sa okolo 11, čo bolo na mňa dosť neskoro, pretože som nemala vo zvyku dlho spávať. Prešla som do kúpeľne a spravila zo seba človeka. Otvorila skriňu, a začala sa každodenná dilema, čo na seba. Vzala som si čierne legíny a ktomu bielo kvetinkované tričko. Aj tak sa ešte milión krát prezlečiem dnes. Veď sa poznám.
Chcela som ísť dolu do kuchyne a naraňajkovať sa, no vlastne asi už počkám na obed, ale nejak ma začali lákať Lukyho dvere. Opatrne som ich otvorila, a tak ako som predpokladala, spal. Zobrala som mu zo stola pohár, napustila doň vodu a ako správna sestra som mu urobila parádneho budíčka. Vyliala som mu to na hlave a on v momente vyskočil z postele.
"Čo to? Kurva?!" rozospato sa pozeral po izbe až kým ma nezbadal.
"Si normálna? Čo robíš?" vrieskal po mne, no ja som sa len ďalej smiala. Aj som chcela niečo povedať, ale nedalo sa mi prestať smiať.
Zrazu sa Luky po mne rozbehol. Prestala som sa smiať, vybehla som z jeho izby a namierila som si to rýchlo dolu. Vrieskala som pri tom, akoby mi išlo o život. Skoro aj šlo, pretože keby ma chytil nedopadla by som dobre.
Vletela som do kuchyne, kde sa na mňa všetci nechápavo pozerali. "Izabella čo vrieskaš?" ozval sa tatino a čakal moju odpoveď. Ja som sa však začala iba smiať. Luky tiež dobehol do kuchyne a tiež sa zasmial.
"Ty si taká malá mrcha, že?" spýtal sa ma a pevne ma objal.
"Jasné bráško, môžeš mať takýto budíček každé ráno ak chceš."
Iba sa zasmial a ostatný nad nami iba krútili hlavami.
Do obedu ešte zostávala pol hodina, tak som išla pozrieť moje knihy do školy. Otvorila som ekonomiku, napísala poznámky pár krát prečítala a bolo. Mám jednu veľkú výhodu, nemusím sa učiť látku 2 hodiny. Prečítam si to a je to. Mám prosto úžasnú pamäť :3.
Po obede som nevedela čo zo sebou, bola som nervózna a bála som sa večera. Musela som na to stále myslieť. Neviem si vôbec predstaviť, ako to bude prebiehať. Ležala som na posteli a v hlave sa mi premietali rôzne scenáre nášho stretnutia. Dosť! Povedala som si, postavila som sa z postele a namierila som si to ku skrini. Zo spodu skrine som vytiahla korčule a vybehla z domu, prevetrať si troška hlavu.
Blúdila som ulicami a snažila sa na nič nemyslieť. Celkom sa mi to aj darilo, ukľudnila som sa. Po asi 2 hodinkách ma to prestalo baviť, namierila som si to domov. Boli 3 hodiny. No super, ešte 5 hodín. Otvorila som si knihu a začala čítať. Naozaj som nemala čo robiť.
Po asi hodinke som zbehla dolu, bola som hladná. Mamina ma však stiahla, aby som sa išla hrať s malou Emmkou. Takto som sa hrala až do večera a zrazu bolo 7 hodín.
Začala som panikáriť, že nemám čo na seba, aj keď moja skriňa doslova praská od toho množstva šiat. Vybrala som si nakoniec čierne dotrhané rifle, biele tričko a čiernu bundu. Obula som si čierne vansky. Čierna je moja ;) Ešte vlasy, make up a môžem ísť. Poprosila som Lukyho aby ma zaviezol. Najskôr mal reči že sa mu nechce, ale potom som ho presvedčila.
Bolo 19:57 keď sme zastavili pred zimákom.
"Veľa šťastia sestrička." povedal Luky a usmial sa. "Vďaka."
Vystúpila som a porozhliadla sa. Zbadala som Adama, ako sa prechádza pred vchodom. Vybrala som sa teda za ním.
Som sa prekonala :) takmer 1500 slov. Najdlhšia časť, aká tu kedy bola. Ďakujem ľudia, že čítate, každý koment alebo ★ poteší ❤❤
