"Ahoj Adam, čo ty tu?" vyvalovala som na neho oči ako to mám ja vo zvyku.
"Čo ja? Veď ideme von nie?"
"To hej, ale myslela som že až večer."
"Aha.. Tak potom pa"
"Nie, Adam počkaj.. V pohode veď poďme, ale ideme k nám"
"Jaj, okej... Uhm čau Sofia.." úplne som zabudla, že pri mne stále stojí.
"Vy dvaja sa poznáte?" pozerala som sa raz na ňu a raz na neho, nevedela som že sa poznajú.
"Čo ja viem. Nazdar... Ja vás nechám čaute." povedala Sofia a nechala ma tam s ním samú. Krava, toto jej zrátam, šak ja sa ho bojím a dobre to vie.
Izabella to zvládneš, neboj.. Opakovala som si v hlave.
"No poď," chytila som Adama za ruku a ťahala k zástavke
"Ehm, kam k VÁM to ideme? To ako ja a ty sami u vás doma? Čo?" opýtal sa Adam a na tvári sa mu objavil dosť úchylný úsmev.
"Hm, nie, mamina je doma. Pôjdeme von a nie sami," odpovedala som mu dosť chladne, no chcela som ho troška naštvať, ani neviem prečo.
"Nie sami?.. Ako to? S kym ideme? Ja Sofiu neberem!!!" povedal s úplným zúfalstvom a sklamaním v očiach. Zrejme som mu skazila plány. Kriste čo ten chcel robiť?
"Nie Sofiu, uvidíš bude sa ti páčiť" žmurkla som na ňho.
***
"Ňuno malé, krásne... ježiši to je tvoje?!"
"Adamko neblázni, vyzerám ako po pôrode?" fakt som sa už na ňom musela smiať. Mala som pravdu, keď som hovorila že sa správa detinsky, ale teraz vidím, že on je úplné dieťa.
"To nie, ale to je úplne malá a chutnučká verzia teba.. Sestra?"
Bože ako mu len žiaria tie jeho čokoládovo hnedé oči.
"Áno.. Nebodaj ti vadí?"
"Ee.. Ja mám strašne rád malé deti. A o vlastných neustále snívam. Budem mať malého hokejistu a princezničku Emilly."
"Pekné predstavy, ale nechýba ti tam niekto?"
"Nie.. Ty+ja= krásne deti," žmurkol a ja som sa začala smiať.
"Nesmej sa," odul spodnú peru a zamračil sa. On sa urazil??
"Trdlo, nič spolu nemáme a ty ma už vidíš ako ti rodím deti."
"Ale môžme mať," povedal a otočil sa ku mne. Jednou rukou si ma pritiahol za pás a začal sa nebezpečne približovať k mojím perám. Cítila som jeho teplých dych na mojej tvári a moja chuť na jeho pery sa zväčšovala.
Ale to by nebolo ono, keby nás niečo, respektívne niekto nevyrušil. Emma začala plakať.
Rýchlo som sa od neho odtiahla a začala ju tíšiť. Moc sa nedarilo. Adam sa k nej sklonil a ona hneď stíchla, dokonca sa začala smiať. Ten chlapec ma čím ďalej tým viac prekvapuje.
"Páčiš sa jej," ozvala som sa a usmievala sa ako debil. Bol proste zlatý ako pri nej stál, tíšil ju, rozprával sa s ňou. Chlap s malým dieťaťom je neodolateľný.
"Eehm ja by som sa radšej jej sestre."
"Možno aj tej," žmurkla som a on zostal stáť s takým úžastným úsmevom na perách, že som už neodolala, pritiahla si ho k sebe a pobozkala. Zostal prekvapený, no po chvíľke začal spolupracovať. Mal tak úžastné pery. Chcela som si túto chvíľu naozaj vychutnať, ale moje myšlienky na minulosť mi to zasa nedovolili.
Takto sa začínal aj vzťah, ktorý dopadol najhoršie ako mohol. Odvtedy som sa predsa chalanov bála, tak prečo som si jeho pustila tak k telu? Nie, on je iný, on nie je zlý!!! Ach, blbé spomienky...
Bozkával ma tak nežne a sladko, nechcela som prestať, ale Emma začala znova plakať.
"Emmii.. Božee... Na cumlik a ideme k mamine, neplač." Nebol to asi zrovna najlepší nápad brať malú sestru na prvé rande, ale bála som sa že by mi niečo urobil, takto som bola aspoň troška istejšia.
"Ja by som mal ísť, mám ešte tréning," povedal a dal mi rýchlu pusu.
"Dobre, ahoj."
Celý zvyšok dňa som sa usmievala ako debil. Žeby som sa zamilovala? Za tak krátko? Veď ho ani poriadne nepoznám. Nie, nemožné!! Alebo?
Bola som z toho celá zmetená, nechápala som ako som sa mohla tak rýchlo na ňho namotať a ako mu môžem tak ľahko veriť. Roky s tým mám problém, ani psychológ mi nejak zvláštne nepomohol. A zrazu si napochoduje ON do môjho života a všetok strach a nedôvera sa u mňa stratia.
Večer, ako som do tej postele spadla tak som hneď aj spala. Z mojich snov ma vyrušila esemeska.
Adam:
Neviem ako začať, dnešok bol pre mňa strašne krásny. Prepáč mi že som tak rýchlo zdrhol, ale spanikáril som. Cítim pri tebe niečo, čo som ešte necítil. Tak krásny pocit som ešte nezažil.
Srdce mi ide už len pri tvojej správe vyletieť z hrude, keď som bol s tebou, bol som nervózny a to ja nebývam nikdy. Izabellka ja ťa MILUJEM.
Pozerala som na to, srdce mi búchalo ako o život. Čo teraz? Milujem ho aj ja? Naozaj mu môžem veriť? Nerobí si zo mňa srandu?
Adam
Urobil som to. Napísal som jej že ju milujem. Tá omáčka okolo toho je strašne trápna, ale hádam to nebude riešiť.
"Už 2 hodiny neodpisuje. Kurva!!! Nemal som. Určite ma neľúbi." nervózne som behal po izbe a nadával si. "Ďalšia chyba Adam, heh gratuluj si. Kokot som!" takéto nervy som mal naposledy keď som nastupoval na svoj prvý zápas. "Čo so mnou to dievča porobilo. Kurva!! Vzchop sa!! Som ten čo babu pojebe a odjebe.." hovoril som si sám sebe, aby som sa upokojil... Lenže... Srdce nakoniec vyhralo nad rozumom.. "Milujem ju, milujem." ale ona mi neodpisovala. Nedala žiadnu odpoveď, nádej, nič.
Okolo 2 ráno som sa zobudil na pípanie mobila. Esemeska.. Od Izabell!!!
