"Adam?! Čo tu robíš?" vypúlila na mňa tie jej nádherné zelené očká...
"A-ahojte."
"Ahoj, prečo si tu?" spýtala sa ma Izabella dosť neutrálnym hlasom, z ktorého som nedokázal vyčítať či je rada že ma vidí alebo naopak, nahneval som ju mojím príchodom.
"Ja, potreboval by so sa s tebou porozprávať, prosím."
"Aha, no tak začni, počúvam." hm, toto už povedala nahnevane.
"Ale o samote. Nebuď na mňa takáto, prosím ťa o to."
"Choď Izabell, to je v pohode, stretneme sa potom." ozvala sa Sofia, a ja som jej v duchu ďakoval za jej slová.
"Tak okej.. Ahoj Sofia... A ty poď!" priam po mňe zhúkla. Čo sa to s ňou stalo? Čo som doriti zasa urobil?!
Nasledoval som ju, až kým sme neprišli do parku, kde sme si sadli na lavičku. Ona odo mňa dosť ďaleko. Nemám predsa žiadnu chorobu, tak čo kurva zasa vymýšľa?! Štvala ma svojím správaním čím ďalej, tým viac, mal som nervy porovnateľné s tými, ktoré mávam cez zápasy, keď sa nám nedarí alebo ma nejaký buzerant prilačí o mantinel. Ach, ale je tak úžastne sexy a krásna aj keď sa hnevá.
"O čom sa máme my dvaja porozprávať?" vyrušila ma z mojich krásnych myšlienok o nej.
"Chcem sa ti ospravedlniť, za všetko. Prepáč mi prosím to, aký som bol. Viem že som bol zlý, ale zmenil som sa. Prisahám. Kvôli tebe. Uvedomil som si konečne ako sa správam, a už som iný. Už sa viac nezahrávam s babami. Už chcem iba jednu. Tú ktorú ľúbim. Viem, že si ju nezaslúžim a pýtať si druhú šancu asi ani nemôžem, no moc po nej túžim a risknem to pretože..."
"Stop zastav sa. Prosím. Ja ti odpúšťam, ale.. Ale.. Toto .."
"Toto čo?" hlas sa mi už lámal. To že ma zastavila nebolo dobrým znamením. Zabolelo ma to pri srdci.
"Neviem. Neviem čo ti mám na to povedať. Neviem, či ti dať druhú šancu. Adam, stále sa málo poznáme. Zostaňme kamaráti."
Zostaňme kamaráti?!!!
Robí si ona zo mňa srandu? Ja jej tu idem vyliať srdce a iba kamarát?!
Tss, a čo viac si čakal? Že sa ti hodí do náručia a povie Adamko milujem ťa? - zasa moje podvedomie. Toto je ach. Ale čo mám iné robiť? Ak ma nechce už, tak sa jej nebudem vnucovať a zostanem pri nej ako kamarát. Aj tý predsa majú šancu. Síce malú, ale ja sa z tej "friendzone" dostanem.
"Adam? .. Adam?" hovorila na mňa už po niekoľký krát Izabell.
"Huh? Čo? Prepáč, zamyslel som sa na chvíľu."
"Súhlasíš?"
"Áno Izzka. Chcem byť pri tebe, keď nie ako priateľ, tak aspoň ako kamarát."
Chcel som síce vedieť ešte aj dôvod, prečo ma už nechce, ale teraz to z nej ťahať nebudem. Ako vidím, moc na mňa náladu nemá.
"Mám už odísť?" spýtal som sa jej opatrne. Naozaj sa mi nezdala.
"Nie, prečo? Veď môžme ísť pre Sofiu a ísť sa prejsť."
"Uhm, no okej."
Toto som nechcel. Ísť niekam okej, ale so Sofiou, to bude troška asi problém.
Prešli sme pár ulíc a zastavili pred veľkým domom. Fuh, oproti nášmu malému bytíku toto vyzeralo skôr ako vila. Izzka zazvonila a ja som sa v duchu modlil, aby nesúhlasila. Už iba pre to, že som mal ísť s nimi.
Vyšla a súhlasila. Sakra!
"Tak a teraz nám Adam láskavo vysvetli, prečo si to urobil Sofii? Hm? A pekne všetko môj zlatý."
Som v piči! A totálne.
Venujem mojej úžasnej sesterničke Simonke :3
Prosím ľudia nejaké nápady na zlepšenie alebo pokračovanie? Bo mne už dochádzajú. ❤❤❤
