Za ten čas, čo som bola v nemocnici sa toho veľa neudialo. No ja som si to tam dosť užila, aj vďaka ľuďom čo za mnou denno denne chodili. Adam ( ten kamarát) a Dada tu boli so mnou celé poobedia. Prišli za mnou aj spoluhráči. Oznámili mi, že zápas po mojom odchode vyhrali. No aspoň niečo...
Ten praktikant, ktorý ma v prvý deň čo som bola v nemocnici vozil po vyšetreniach bol pri mne každú voľnú chvílku. Bola s ním sranda a vôbec som pri ňom nemyslela na Adama. Ten sa mi od tej našej "hádky" neozval. Čiže to, že sme skočili, myslel vážne.
Nebolelo ma to, ale bola som sklamaná. Z neho - z toho ako sa zachoval, aj zo seba. Nemala som mu hovoriť do toho, ako hrá. Bolo to odo mňa sebecké. Veď predsa ani mne by sa to nepáčilo - nielen nepáčilo, priam to neznášam!
Ale zasa na jednej strane mi chýbal. Tie jeho správy a esemesky. To ako sa "vtieral"a ako sa pri mne nevedel vyjadrovať. Aj keď sme sa nepoznali, nevedeli o sebe dokopy nič, priťahovalo nás to k sebe. Nie!! Nemôžem na ňho myslieť.
Dnes ma mali pustiť domov, no vraj chcú ešte počkať na výsledky vyšetrení aby sa ubezpečili, či som úplne v poriadku a či môžem hneď už aj trénovať.
Tak tu čakám. Sedím na bielej posteli, nohy zvesené a pohľad uprený do okna. Fascinovali ma stromy za ním. Boli to lipy, myslím, a mňa ako fotografku lákala predstava fotenia ich. Vyrušilo ma až klopanie na dvere a následné otvorenie.
"Slečna, už mám vaše výsledky." začal doktor.
"Aha.. A ako? Môžem už ísť domov?"
"Áno, všetky vyšetrenia dopadli dobre, máte síce zníženú hladinu červených krviniek, no to sa liekmi upraví."
"Ďakujem .. A čo hokej? Môžem už hneď hrávať a trénovať? A tancovať?"
"Ak ste pri tom údere nezabudli korčuľovať a tancovať, tak by s tým nemal byť žiaden problém. Ale ešte aspoň týždeň si odpočiňte."
"Heh, okej."
"Dobre, tak ja vás nechám, zbaľte sa a ja zavolám vašim rodičom aby si po vás prišli."
"Ďakujem."
Hneď ako odišiel som sa obliekla do svojich vecí, ktoré mi sem mamina priniesla keď ma prišla navštíviť. Inak by som asi musela ísť domov vo výstroji.
Po asi pol hodinke prišiel ocino, podpísal prepúšťaciu správu a odviezol ma domov. Do TN samozrejme.
Ach úplne som sa zabudla rozlúčiť s Dadou, napadlo ma po ceste. Mimo to, myslela som si, že budem ešte doma, ale ja musím ísť do školy. FUCK!!!
Časť úplne od veci podľa mňa... SORRY.. Sľubujem, že tá ďalšia bude stáť za to!!! A bude dlhá ;)
