Zakázaný vietor

~12~ Tanec s duchmi

Les je tmavší ako kedykoľvek predtým. Mesiac je rozlámaný vetvami stromov. Zem je taká temná, že si ani nevidím na nohy. Kráčam ďalej. Po chrbte mi prebehne mrazivý vánok. Tento les je až podozrivo tichý. Nepočuť žiadne cvrlikanie hmyzu, ani šušťanie listov.

Je tu ale jedna vec čo počujem. Počujem niekoho dýchať. Počujem vo svojom okolí dýchať množstvo živých tvorov. Nikoho a nič nevidím, ale cítim ako ma všetky tie veci sledujú.

Cez stromy prebleskne jasné svetlo. Zavriem oči pred jasnou žiarou, ale už neuniknem výjavu, ktorý sa mi zaryje do mysle.

Ľudia. To, čo ma z lesa sleduje sú ľudia. Ich bledé tváre vykúkajúce spoza drevnatých pavučín. Ich výrazy boli strašidelné.

Rozbehnem sa z tohto miesta preč. Inštinktívne bežím za svetlom.

Vbehnem medzi stromy, kde bolo predtým to svetlo. Rozloží sa predo mnou holý priestor s drevenou podlahou. Drevený kruh ohraničený stromami. Mesiac osvetľuje miesto cez listnatý strop. Vyzerá to ako nejaký altánok. A na tomto podivnom mieste je jeden tancujúci človek. Lieta z jednej strany na druhú. Vetvy stromov sa za ním naťahujú ako ruky fanúšikov. Pozoruhodne tichých fanúšikov. Tanečník si z nich nerobí starosti. Tancuje ľahko a spieva pieseň. Vlasy mu vejú od tanca. Hoci sú biele, ten muž nevyzerá vôbec staro. Oblek má poskladaný z dlhých pásov bielej látky. Na pohľad je poznať, že jeho oblečenie je pohodlné a vzdušné.

Zakníše sa z jednej strany na druhú, uhýbajúc chmatajúcim rukám. Zdvihne ku mne smutný zrak. Pretancuje parket priamo ku mne. Jeho pohyby sú ľahké a uvoľnené. Ako vietor, poviem si.

Prestane tancovať len na malú chviľu, a to preto aby ma pozval k tancu. Ani sa nad tým nezamyslím a chytím ho za ruku.

Všimnem si na, že jeho koža je pokrytá drobnými jazvami, aj na rukách, aj na tvári.

Odvedie ma do stredu pódia. Jeho kroky v sebe nesú toľko nadpozemskej ladnosti, akoby od toho tanca zabudol vedieť chodiť. Položí mi ruku okolo pása.

Vtedy si všimnem, že mám na sebe oblečené šaty z drobných modrých kvietkov. Ale nie z hocijakých kvetov. Z nezábudiek. Ani to nie je také zvláštne, šaty s nezábudkami nosím predsa každý deň. Na to by som predsa nezabudla. No cítim, že je niečo, na čo som zabudla. Čo to len bolo?

Tanečník ma začne viesť cez parket. Zlomeno sa na mňa usmeje a začne spievať: „Poznal som dievča, žiariace ako hviezda." Pretancujeme okolo nenechavých vetiev, avšak môj partner neprajaví ani náznak strachu. Má oči len pre mňa.

Nikdy predtým som slová tej piesne nepočula, ale mám pocit, že sú len pre mňa.

„Jej úsmev bol sťa tvar jej prvého písmena." Pri jeho piesni si začnem spomínať. Pretože určite spieva o mne. Tvar úsmevu je ako písmeno D. D ako Dylan. Tak sa predsa volám.

„Verím, že prekážkam sa nikdy nepoddá!" Vyhodí ma do vzduchu a pretočí sa na druhú stranu. Už som nemala pochyby o to, že spieva o mne.

„Zem po ktorej chodila bola spasená!" Začervenám sa nad jeho lichôtkami. Neprestane sa na mňa usmievať.

Pretočí ma dookola. Lupienky nezábudiek sa roznesú po tanečnom parkete. Tanečník spieva, zatiaľ čo sa točím vo víre modrej. „Och! Ona by zmenila svet tak sa mi zdá!" Myslí to vážne? Padnem mu naspäť do náruče.

Pri poslednom verši sa smutne sa nado mnou skloní. „Len keby nebola života zbavená." Nohy mi pri tých slovách zmeravejú. Potknem sa. Stále ma drží v náruči a zarmútene sa na mňa pozerá. Odtiahnem sa od neho. Ja som predsa nezomrela! zakričím si v hlave. Vo vzduchu stále pulzuje tá pieseň a v jej prítomnosti nedokážem rozprávať.