Zakázaný vietor

~5~ Všetky naše nočné mory

Temnota lesa mi naháňa zimomriavky. Všetko okolo mňa sa točí. Nedokážem rozoznať, kde som.

Moja hlava.

Zhlboka sa nadýchnem, aby som zahnala závrate. No nepomôže to. Dýcha sa mi ťažko. Vzduch je riedky.

Mŕtvy vzduch v mŕtvom lese, pomyslím si. Chýba už len mŕtve dievča.

Páchnuci vietor sviští pomedzi kmene stromov. Mŕtve drevo praská pod jeho dotykom. Cítim jeho ťažobu. Žeby tu vzduch bol? Možno nie je riedky ako som si myslela možno je otrávený. Jedovatý vzduch oslabuje moju myseľ, postupuje pomaly a necháva ma postupne slabnúť.

Pach otráveného vetra sa plazí okolo mňa ako had. Cítim ako sa zvíja čoraz bližšie ku mne.

Zabije ma to, uvedomím si. Nepriateľ je neviditeľný. Nedokážem predpovedať, z ktorej strany zaútočí.

Musím sa dostať preč. Dostať sa k vode. Tá zmyje jed.

Odviažem si zásteru a pritlačím si ju na tvár. Nech ma to aspoň na chvíľu ochráni.

Pohnem sa ďalej. Smerom, ktorým cítim bezpečie. Môj živel. Vodu a čistý vzduch. Potrebujem sa nadýchnuť. Prečo sú ľudia závislí na vzduchu, zaplačem. Všetko, na čom sme závislí nás skôr či neskôr zabije. No ja nechcem zomrieť!

Chopím sa svojich posledných síl. A rozbehnem sa.

Ako bežím cez suché lístie, započujem viac ako šuchot nebezpečného vetra. Vrčanie. Cítim ako ma sleduje aj niečo iné. Otočím sa, aby som zistila, kto ďalší sa v lese ukrýva. A vtedy si uvedomím, aká som hlúpa.

Pre elementy! Nemala som sa otáčať. Predo mnou, za každým stromom sa skrývajú vlci. Ohromný vlci veľkí ako kone. So srsťou ako ihlice z bieleho skla a očami žltými ako jesenné lístie. Vietor sa po ich srsti kĺže ako po pšeničnom poli. Je ich predo mnou najmenej dvanásť. Nedokážem ich od hrôzy spočítať.

Prvý vyskočí spoza suchého stromu. Vycerí na mňa zuby a zavrčí. Ostatní zavrčia tiež, začujem aj blízke zavytie.

Spravím pár krokov dozadu. No vlk na nič nečaká, skočí dopredu. Dopadne tesne pri mne. Potknem sa. Spadnem do blata a lístia. S hrôzou vykríknem. Vlk sa s ľahkými krokmi približuje ku mne. Pretočím sa na druhú stranu. Kolenačky sa krčím v blate, okolo mňa čakajú hladní vlci. Vyskočím na rovné nohy a bežím.

Myslím len na to aby som prežila. Hlavou sa mi nedokáže prehnať nič iné. Musím len bežať.

Neprebehnem ani tri metre a pocítim bolesť v lýtku. Padám tvárou k zemi. Cítim ako sa na mňa hrnie viac a viac vlkov. Dychtivo zabárajú zuby do mojich svalov a idú ma roztrhať zaživa. A je to tu. Zomriem. Som mŕtva. Bieli démoni s vetrom v žilách ma zabíjajú...

A ja kričím. Kričím a lapám po dychu. Vyskočim a kričím. Posadím sa a už nevládzem kričať. Srdce mi prudko buší. S mojím rozmazaným ranným videním si pomaly začínam uvedomovať, kde som. Som vo svojej posteli. V dome, kde žijem s Merrill, Babinou a otcom.

To nebola skutočnosť, upokojím sa, no aj tak si tresnem hlavu do dlaní, zase som na to skočila! Tie hlúpe sny! Nikdy neviem, čo je skutočné alebo nie.

Postupne sa začne rozvidnievať a mne sa rovnako vráti moje normálne vnímanie skutočnosti. Idem sa prezliecť a s každou ubiehajúcou minútou čoraz viac zabudnem na svoj sen.

Kedysi, keď som ich nemávala pravidelne ma dokázali vyviesť z rovnováhy na veľkú časť rána, no teraz sú pre mňa rovnako samozrejmé, ako východ slnka. Bohužiaľ na rozdiel od nočných môr som nikdy nevidela ranné vychádzajúce slnko. Celý východný horizont zakrýva obrovské pohorie. Vzali nám východ slnka a nahradili ho nočnými morami. A potom sa čudujú, že rozmýšľam, čo je za tým!