Zakázaný vietor

~9~ V rukách tých mocných

Netrpezlivo sa obzriem po rade čakajúcich ľudí. Samozrejme, že som nebola jediná, kto mal pre mágov svoju požiadavku, ale nečakala som toľko ľudí. Väčšina prosila o dážď, alebo o to, aby úroda lepšie rástla. Ja som prišla prosiť o život. A i keď som starostova dcéra, tak musím celý rad vystáť.

No nevadí mi to. Som ochotná chvíľu počkať. Už len kvôli mame. Len tento rad a bude v poriadku. Som si tým istá. Dnes už dokonca viac, ako včera ráno. Než som z jaskyne quoním odišla, Esca sa mágov spýtal na to liečenie. Jeho láskavosť ma prekvapila, dokonca dojala, no on, nad mojím poďakovaním mávol rukou so slovami, že mi to sľúbil.

Odpoveď mágov ale nebola taká jasná. No majster Cyrus ma uistil, že už za ich čias experimentovali s mágiou a dokázali veci, ktoré sa považovali za nemožné. Takže dnešní mágovia mohli prísť na riešenie, ktoré hľadám. Lenže najprv musím vystáť ten prekliaty rad!

Zhromaždenie mágov sa koná na jednom veľkom dvore za domom kultúry. Dvor je ohradený plotom s kovovými lístkami. Vzory plota sú veľmi podrobne vypracované. Ale brána pozostáva len z dvoch kamenných stĺpikov. Pred bránou stojí strážnik a postupne púšťa ľudí za mágmi. Poznám ho, je to Aarush Flint, jeden z otcových policajtov. Zachvejem sa. Ak je tu on, tak mu garde robia jeho synovci.

„Neboj sa. Za chvíľu bude po všetkom," pošepne mi McCoy s upokojujúcim úsmevom.

Usmejem sa. „Ďakujem."

Nebojím sa. Zvládnem to. A keď sa všetko skončí, tak mama bude zase v poriadku.

Lenže, čo bude so mnou a s McCoyom? Náš čas vypršal. Lietadlo sme nestihli dokončiť, ale to boli len zadné vrátka, ktoré už nebudeme potrebovať. Ale lietadlo ma netrápilo... Bol to len náš sen. Posledný sen, ktorý sme spolu mali. Potom bude mať toľko učenia, že si na mňa ani nespomenie.

Začnem rozhovor, aby som sa rozptýlila od čakania. „Od dnes už budeš oficiálne učňom, však?" No oľutujem, že som sa opýtala. Samozrejme, že dnes! Na to by si, predsa nezabudla! vynadám si v duchu.

„Hej," prikývne radostne. Jeho úsmev sa mu odráža v unavených očiach a vlasy mu pozlatí zapadajúce slnko. „Už sa teším! Dokonca som dostal nápad, ako by sa mágia dala využiť v našom lietadle."

„S tým strojom to dosť preháňaš," zafrflem a prídem si ako Babina. „Spal si vôbec?"

McCoy vydá zvuk ako prasiatko plížiace sa po vŕzgajúcej podlahe. Zahanbeným gestom mi odpovie na všetko.

„McCoy!" šťuchnem ho. „Povedal si, že sa to dá dokončiť aj neskôr. Nemusel si sa s tým trápiť. Veď vieš, že mamu zachránime aj inak."

„Mal som nápady... Musel som... Prepáč." Pozrie sa na mňa svojimi tmavými očami a ja už ho nedokážem buzerovať. On vie najlepšie, čo robiť. A ja ho od jeho nápadov neodradím. Nemyslím, že by niečo v celom vesmíre, by to dokázalo.

Na rad sa dostanem práve vo chvíli, keď z dvora vyvedú výtržníka. Stuhnem. Dvojčatá Brand a Bright Flintovci mi naháňajú hrôzu. Snažím sa zostať nenápadná. Neviem, ako by som zvládla ich chladné pohľady. Nedokážem ani zabudnúť na to, ako predvčerom pán Flint navrhoval, že pošle dvojčatá zmlátiť McCoya.

Ale srdce mi vyľakane zovrie, aj keď spoznám, koho vlečú preč. Medzi svalnatými pažami oboch Flintovcov sa, ako zviera v pasti, mece Axton Terrene. Môj spolužiak. „Prosím! Dajte mi šancu! Dokázal by som to! Viem to!" kričí do dvora na mágov. Je mi ho ľúto, lebo viem o čo žiadal. Každý rok prosí o to isté. Aby sa mohol pokúsiť oživiť Zemskú mágiu. Často som sa s ním rozprávala a sympatizovala som s jeho snom. Aj ja som chcela, ako malá, ovládať živelnú mágiu. Ale nie tak veľmi ako po tom túžil Axton.