Zakázaný vietor

~4~ Varovanie pred búrkou

Keď prišla búrka, lietadlo ešte nebolo hotové. Stále nám zostávalo doriešiť motor a nemali sme hotový ani plášť. Dnes sme poskladali celú kostru.

„Možno by sme mali skúsiť vzlietnuť aj bez kapoty?" obráti sa McCoy k nášmu výtvoru.

Dážď bičuje o zem a dopadajúca voda sa prudko odráža od zeme. Buchot dažďa sa ozýva po celej miestnosti hlavne kvôli spevavému kvíleniu kovovej strechy. Cez otvorené dvere sa už vovalila hustá spŕška, ale zároveň aj osviežujúci vánok.

Opriem sa o vchodové dvere smerujúce k ulici. „Súhlasím so skúšobnými letmi, ale takto bez krytu mi nepríde hotové."

Zostáva nám ešte šesť dní do zasadnutia mágov a mňa ten čas aj tak trápil. Máme len šesť dní. A potom čo? Čaká ma len neistota. Pokiaľ mágovia nebudú vedieť pomôcť, potom môžu vyhnanci. Ale pokiaľ nestihneme ten stroj dokončiť a po zasadnutí bude chcieť majster začať McCoya učiť, nikdy sa k Búrkovým pirátom nedostaneme.

„Bude tak ľahšie..." zamyslí sa, akoby ma nepočúval.

„Ale rozpadne sa."

„Je to už super! A keď-tak to môžme ešte spevniť."

Zadívam sa do tmy, či nezazriem na oblohe dažďom skrivené svetlo alebo bleskami osvetlený trup lode. „A bolo by hlúpe skúšať to v tomto počasí."

Pozrie sa na mňa akoby som mu zakázala práve to, čo chce urobiť. „Ale toto je práve to počasie v ktorom letieť chceme."

Prevrátim oči. Taký geniálny, že mu uniknú tie jednoduché veci. „Ale ani to nevieš šoférovať. Najprv sa musíš naučiť tú ozrutu ovládať, potom môžeš kľučkovať medzi bleskami. Na prvý pokus by som sa radšej dažďu vyhla."

McCoy si len protestatívne povzdychne, ale zdrží sa odpovede. Mala som veľmi dobrú poznámku.

„Pokiaľ bude zajtra pekne tak to môžme skúsiť hneď ráno. Ak tak veľmi chceš." Robí mi radosť ale zároveň ma naplňuje nervozitou to, že to budeme mať tak skoro hotové.

„Vieš čo? Dajme tam predsa len ten plášť. Nech sa to celé nerozbije."

Prikývnem. Takže to máme prácu aj na ďalší deň alebo dva. Potom si to oskúšame a uvidíme ako ďalej. Znie to jednoducho.

Obloha sa zablysne spoločne s prvým bleskom.

Tam!

Svetlo ožiari kus oblohy a vyženie letiacu loď z tieňov.

Vznáša sa vo vzduchu ako obyčajná loď na mori, avšak s ladnosťou vtáka.

Ozve sa hrom. A spolu s ním počuť krik. Smiech.

Hlavne podľa toho smiechu sa dá poznať, že ide o pirátov. Je šialený. Vysmievavý. Plný diabolských plánov.

Ako sa mohli z tých legendárnych priateľských Bleskových stať takí blázni?

Premkne ma strach, že pri tých bláznoch by som nádej radšej hľadať nemala. Čo si to McCoy vymyslel? A ja som mu to odkývala, a prečo, lebo verím rozprávkam.

Piráti nie sú liečitelia. Nemôžu byť. Nesmiem sa na to spoliehať. Ale... Ale...

Chytí ma za ruku.

„Čo je, Nezábudka? Bojíš sa bleskov?"

Pozriem sa naňho. Na jeho tmavé oči. A potom na naše spojené ruky. Ako ma ten dotyk upokojil.

„Stále na ňu myslím. Ako by som to vyriešila."

„A urehotaní piráti ti naháňajú väčšiu hrôzu ako zamračení dedovia?"