Zakázaný vietor

~2~ Nádej na lepší zajtrajšok

Časť zo mňa chce, aby bolo všetko ako predtým. Pred tou chvíľou než mi McCoy oznámil správu, ktorá prilepila na naše priateľstvo časovanú bombu.

Nechcem otvoriť ten darček práve preto, že by som ho mala už po tom ako mi to povedal. A bojím sa, že keď ho rozbalím bude to pamätník pre naše priateľstvo. Nie vyznanie, ako som si myslela, ale list na rozlúčku. Nemám na to silu, teraz nie.

Zato moja pozitívna stránka verí, že nás jeho nová záľuba nerozdelí. Učňovstvo nie je navždy a keď to prekonáme tak to bude nádherné.

Celý deň v škole som sa snažila vyzerať v pohode. Až som tomu nakoniec uverila. McCoy predsa len nikam neodchádza. Je to len, akoby odišiel na inú školu. A navyše, sme stále priatelia.

„Nechceš ísť do mojej dielne? Mám pár projektov, ktoré by ťa mohli zaujímať," navrhne, keď sme už na odchode zo školy.

„Hej, jasné, mám pár hodín čas."

„Keď nemáš, povedz, ja to pochopím nemusíš sa mi prispôsobovať." Á, samozrejme, vtípky na môj element. Lenže to nie je na svete nové. A dokážem to aj ja.

„Nepáľ," odvrknem mu podobným vtipom. Pre srandu ho ešte plesnem po ramene a rozbehnem sa hore kopcom.

„Spomaľ, Tsunami!" zakričí na mňa so smiechom a rozbehne sa za mnou.

Takže je to závod? No, ja už som pred odbočkou do jeho ulice a on je ešte pod kopcom. „Ja mám pocit že ma ten požiar nedohoní," posmievam sa mu. Táto hra sa mi začína páčiť.

„Keď ťa dostanem, bude sa z teba pariť!" Zasmeje sa na celú ulicu.

„Len aby som ťa neuhasila!" zakričím mu naspäť. No pridlho som ostala stáť a McCoy už ma dobieha. Rozbehnem sa a vyšmyknem sa mu práve vo chvíli, keď ma chcel chytiť za blúzu.

„Ale, no tak!" vzdychne za mnou. Snáď s tou slovnou prestrelkou tak ľahko neskončil, pomyslím si.

„Čo je? Zhasneš tak rýchlo?" Zasmejem sa z posledných síl, lebo mi už dochádza dych. Zastanem priamo pred jeho dielňou. Nestihnem si ani vydýchnuť a McCoy na mňa nabehne a uväzní ma vo svojom náručí.

Keď tam tak stojím, s jeho rukami spojenými okolo môjho pása, slnko mu osvetľuje jeho ohnivé vlasy tak, že sú tamer zlaté, spustím ruky na jeho ramená. Díva sa na mňa tými jeho tmavými očami a ja si len poviem: Pobozkaj ma.

„Pôjdeme dovnútra?" opatrne sa opýta a tá chvíľa šialeného šťastia je preč. Určite vyzerám divne, musí si o mne myslieť, že mi hrabe, mala som sa ráno namaľovať, aby nebolo vidno ako sa červenám.

Vojdeme do dielne, tak ako mnoho ráz predtým. Cez dvere zmontované z kovových plátov, podporené stoličkou, aby sa vyvetralo. Dielňa má viacero vchodov, ale zvyklo sa používať len dvere najbližšie k vchodu do domu Kaminovcov a k ulici.

Hneď ako vstúpim do miestnosti, všimnem si čo je tam iné. Všetky McCoyove vynálezy boli premiestnené k len jednej stene, pretože zvyšok miestnosti zabrali hromady nákresov a kopy šrotu, ktoré McCoy už začal premieňať na niečo nové. Akurát táto nová vec nepripomína zďaleka nič, čo predtým McCoy postavil. Na polici a v krabiciach sa váľajú jeho staršie vynálezy, veľkostne sa pohybujú medzi predmetmi do dlane až po veci, ktoré sa dajú uniesť v náručí. Napríklad mechanický chrobáci, pri nich nepotreboval toľko papierov ako teraz, boli taký malí, že mu bolo výhodnejšie postaviť nový model, než prepočítavať každý detail, takže ich tu je neúrekom. Sú ich plné krabice a z niektorých zostal už len šrot. Pod stolmi sa váľali, či už obyčajné alebo neobyčajné plechovky. Cez okraje preplnenej poličky zase trčali naťahovacie figúrky.