Zakázaný vietor

~1~ To, čo chcem počuť

Sedím pri raňajkách zamračená. Moju zlú náladu nespôsobili opakujúce sa nočné mory ani to, že dnes je prvý deň školy. Spôsobili to raňajky a moja sestra.

Moja sestra Merrill je otravné malé decko. A najmä stelesnenie všetkého zla. S povýšeneckým výrazom na tvári sleduje každý môj pohyb, zatiaľ, čo si do pusy pchá chlieb. Ten chlieb. Chlieb s masťou.

Už pri tom slove sa mi dvíhal žalúdok.

Odvrátim pohľad od toho hororu, čo v mojej rodine nazývali jedením.

„Babi! Už to zase robí!“ Merrill udrie po stole a obráti sa na našu Babinu starajúcu sa o kuchyňu.

 „Dylan?“ osloví ma karhavo, no ani sa na mňa nepozrie. Pripravovala nám občerstvenie do školy.

„Ja nič nerobím,“ ohradím sa.

„Tvári sa, že ide grcať!“ zakričí ten malý zloduch.

„Ja sa netvárim, naozaj idem,“ odpoviem najpokojnejšie ako vládzem.

„Mala by si si jedlo vážiť.“ Babina nás zahrňovala klasickými výchovnými frázami. Niekedy som rozmýšľala nad tým, či by nám aj naša mama, keby tu bola s nami, hovorila to isté.

Mlčím, a  pozerám sa na tanier olemovaný kresbičkami malých modrých kvetiniek.

Takmer všetky doplnky v našom dome sú modré – aj keď nábytok je drevený a nikdy sme sa nebránili ani ničomu hnedému. No, v celej dedine, a možno na celom svete, všetci dodržiavali divné farebné predpisy. Keďže sme príslušníkmi Vodného kmeňa, máme modré záclony, modré obrusy, modré oblečenie, modré koberce, modré oči, modré vlasy, modré kvety, modré umývadlo, modré kachličky a všelijaké iné modré veci aké sa dajú kúpiť. Aj keď genetické črty sa ovplyvniť nedajú.

Modrá mi ani tak nevadí. Mám rada modré kvietky, ktoré sú vyšité po obvode mojej sukne aj otcove modré fúzy. No nepáčia sa mi moje farby.

Merrill má vlasy a oči modré ako otec, po mame ich má jedine kučeravé a je viac opálenejšia, nikto by však nepochyboval, že je z Vodného kmeňa. No ja som úplne iná. Oči mám zelené, nanajvýš tyrkysové a moje vlasy sú na smiech celej dedine. Nikto sa neodváži povedať, že sú modré ale zároveň nie sú ani hnedé, ako by sa hodilo k Zemskému kmeňu, z ktorého matka pochádzala. Som divná. Zmiešanina farieb.

„Dylan, dojedz raňajky.“ Začujem otca spoza novín, keď som dlho nič nepovedala.

Vstanem od stola. „Nie som hladná.“

Babina si povzdychne, zmierila sa s tým, že ma asi nepresvedčí. No otec si myslí niečo iné.

„V škole vyhladneš,“ zaargumentuje.

Pokrčím plecami. „Dám si desiatu.“

Ani sa na mňa nepozrie a pretočí stránku novín. „Keď príde čas na desiatu nebudeš mať čo jesť.“

Vyjednával, no ja viem tiež. „Vydržím do obeda.“

Zasmeje sa. „Keď myslíš.“

Usmejem sa a obrátim sa k odchodu. No pocit víťazstva mi nevydrží dlho.

„Dylan!“ Merrill znova udrie päsťou do stola. „A čo moje vlasy! Sľúbila si, že mi ich dnes zapletieš!“

Bolestne vzdychnem. Merrill stále sedí za stolom a žuje chlieb. Usmeje sa na mňa s plnými ústami. Tak len podídem k nej a prehrabem jej vlasy. „Chceš jeden alebo dva?“