Zakázaný vietor

~3~ Priatelia sa podporujú

McCoy sa zohýba nad plánmi motora a snaží sa ho doladiť do dokonalosti. Sem-tam niečo napíše a preškrtne. Popritom skladá drobný model.

Ja medzitým vyrezávam z drevených dosiek rôzne tvary, ktoré vystužia kostru. Na túto prácu McCoy zostrojil užitočné náradie, ktoré šlape rovnako dobre ako jeho mechanický vojačikovia.

Píliaci nástroj robí veľa hluku - takže mám klapky na ušiach - a taktiež veľa neporiadku - tak mám ochranné okuliare. Vôbec to neviem vysvetliť, ale vytvárať niečo ma naplňuje takou radosťou, až mi to príde nezaslúžené. Niečo na tom, ako dokážem viesť ten silný stroj.

Dokončím várku a vypnem ozubenú cetku. Mám chuť sa pochváliť, čo som dokázala ale len sa pozriem na McCoya a na svoje slávne víťazstvo nad doskami hneď zabudnem.

Sedí tam vedľa svojho doposiaľ najväčšieho výtvoru, s hlavou vrazenou do stola - div sa neutopí v papieroch - a rukami prehrávajúcimi boj s jeho hustými ohnivými vlasmi.

„Čo sa deje?" Zložím si klapky z uší.

„Ja to nedokážem." Akoby na mňa niekto vylial studenú vodu. Takého na dne som ho ešte nevidela. Už som videla veľa ohnivých pohorieť pred veľkou prekážkou, sústom, ktoré nevládzu zhltnúť a nakoniec ich aj samo zadusí.

„Čo také? Lebo vlasy si určite vytrhať dokážeš."

„To lietadlo! Ten prekliaty lietajúci stroj! Je príliš ťažký na to, aby ho ten motor dostal do vzduchu! Nedá sa to!"

„Ale no tak! Ty a slová na „ne" nejdú dokopy! Ty to dokážeš!" Potrasiem ho za ramená. Na rukách mám hrubé rukavice, tak ho na dotyk vôbec necítim.

„Vzal som si toho do hlavy priveľa. Kto vysoko letí, ten tvrdo padá." Pozrie sa na mňa, stále ležiaci v papieroch. Na pravom líci má odtlačený atrament. Jeho oči akoby stratili zápal. Sú z nich chladnúce uhlíky. Je na mne, aby som ten život rozdúchala.

„Takže ty si doteraz blčal len z papiera a prvé poleno ťa omráči? Tak to teda nie! Už si ma presvedčil, že sa nemám báť, takže to teraz už nevzdáš!" Nebudem poddajná. Nerozlejem sa, keď sa misa rozbije, mám v sebe kus zeme. Budem odolná. Mama ma potrebuje.

„Máš pravdu, len neviem vyriešiť problém s energiou. Potrebuje to väčšiu silu ako iné naťahovacie strojčeky. Potrebujem niečo trvalé s veľkým výkonom. Možno nejaké lepšie palivo..." zamyslene kotúľa ceruzku po stole.

„Aha," poviem. Vôbec netuším, ako by som s tým mohla pomôcť. Ale potrebujem jeho nápady. Jeho úžasné nápady z tej jeho krásnej hlavy s tými vlasmi! Potláčam nutkania ho pohladiť po vlasoch.

Sústreď sa, pokarhám sa v duchu už asi stý raz. Potrebujem aby mi pomohol zachrániť mamu. Na mojom blahu nezáleží, mama potrebuje pomoc.

„Dôkazom silného ohňa je to, že ho nezničí ani vlhké drevo. Nemal by som sa tak ľahko vzdávať."

Potľapkám ho na ramene. „Na niečo určite prídeš. Poďme sa prejsť. Možno ti vzduch pomôže s rozmýšľaním."

Povzdychne si, ale usmeje sa. Už som ten oheň trochu rozdúchala.

„Hej. Máš úplnú pravdu."

💧💧💧

Z navrhovanej prechádzky sa nedopatrením stala menšia túra. Ale naozaj úmyselne. Poznám jedno skvelé miesto na kopci, kde sa dá výborne rozmýšľať. Bohužiaľ som si nikdy neuvedomila, aká je tá cesta dlhá. S Merrill sme tam často chodili s mamou. Cestou sme sa rozprávali, tak nám to ubehlo rýchlo, ale toto... To bolo zo začiatku len trápne ticho, kým sa McCoyovi nevrátila nálada. Cítila som sa ako pestúnka. Zamyslene len šlapal a ani nevedel kam. Priveľmi ma to vyčerpávalo, ale nemienila som sa vzdať. Kvôli McCoyovi, kvôli mne, kvôli mame.